otvorene

Pravé veci vraj k nám prichádzajú v pravý čas. Keď sme na ne pripravení. No niekedy naše srdce netrpezlivo šepká No tak, no tak, kedy je ten pravý čas? 

Iste, dnes o pravom čase…

Pravý čas…

O pravom čase uvažujeme často. Keď niečo plánujeme, riešime nejakú zmenu vo svojom živote. Alebo -poobíjaní ťažkými životnými situáciami a preto aj už životne zmúdrenejší – trpezlivo čakáme, kedy sa veci pohnú dopredu samé. No, trpezlivo ako trpezlivo, však?

K pravému času potrebujeme vedieť tri veci

• nie my to tu riadime, sú veci väčšie ako my, nech už si to nazveme Boh, Osud, Vesmír, Zámer sveta, či akokoľvek inak,
• vyššia sila nie je kuriér z donáškovej služby,
• k pravému času sa posúvame aj vlastným pričinením – pravdaže nie privolávaním  a správnym prianím si. Včera som videla k tomu vtipné video – https://www.facebook.com/watch/?v=4687808513202 – takže nie, tak to rozhodne nerobte…
• tým vlastným pričinením som mala na mysli vlastný duchovný rast, „belenie“.

Nie je jednoduché zbelieť, aj malý krok si vyžaduje hodne práce na sebe. Dopredu nás posúva len súcit a láskavosť, ochota byť nezištne dobrý, čestný a pravdivý.

Snažím sa byť pokornejšia a vnímať bez posudzovania, úprimne súcitím s utrpením iných, cítim vďačnosť za všetko v mojom živote, viem sa radovať z okamihov. Ľudí mám rada a stretávam naozaj veľa milých a dobrých ľudí. Vo Zvolene ma v utorok pán, ktorého som sa spýtala na cestu, odprevadil až k tomu internátu. V Banskej Štiavnici sme viedli zaujímavý rozhovor s paňou, ktorá venčila psíka. Napriek tomu od nevery exmanžela neverím nikomu a som stále za múrom. Mám úctu ku všetkým živým bytostiam. No, skoro ku všetkým – mám rezervy v práci s hnevom a odpúšťaním. a voči žene, ktorá ma s ním vtedy podvádzala, neviem v sebe nájsť súcit. Vedela by som prísť k nej a s úsmevom povedať „ach, zlatko, ja s Tebou tak súcitím“… – ale do ozajstného súcitu s ňou mám ďaleko.

Ako poznáš pravý čas…

V tom nepravom čase sa nám nedarí dohrabať k tomu, čo chceme. Ja som sa tak pachtila veru dosť dlhý čas za zdanlivo obyčajnou vecou – prečítať si konečne tri knihy. Jednu trilógiu.

Pred pár rokmi som si kúpila knihu od Deverauxovej. Zaujala ma na prvý pohľad. Ibaže som zistila, že je to tretí diel trilógie.  Prečítala som ju a založila do knižnice, no vždy bola pre mňa istým spôsobom špeciálna. Pred časom som zháňala prvé dva diely, bezvýsledne. Našla som ich na stiahnutie a prečítala som ich v mobile. Lenže to nebolo ono. Jeden z mojich dominantných analyzátorov je taktilný, čo znamená, že som mimoriadne dotykovo citlivá. Popri inom to znamená, že úplne inak vnímam čítanie knihy, ktorú držím v ruke a listujem v nej strany, ako čítať v nejakej čítačke či v mobile.

Volanie kníh sa zosilnilo v tomto roku, a ja som ich opäť zháňala. Nakoniec som zohnala druhý diel v jednom českom antiku. A po nejakom čase – malý zázrak – objavila som v jednom českom bazáre aj prvý diel.  Knihy ležali v posteli pod vankúšom a čakali na správny čas, lebo keď som sa chystala večer začať prvý diel čítať, tak buď mi do toho prišli iné veci, povinnosti, telefonát, potreba niečo dopísať, alebo som ihneď zaspala s tou knihou v ruke.  Iné knihy som čítala bez problémov, no k tejto trilógii ma to nepustilo. Správny čas nastal minulú sobotu. Siahla som večer po knihe, prečítala som celý prvý diel. V nedeľu večer druhý, a potom v noci aj záverečnú časť trilógie. Donieslo mi to odpovede. Je to zvláštny príbeh – mám pocit, že cezeň ešte stále idem. Kamsi, k čomusi – a toto poznanie sa bije v mne s mojimi terajšími pocitmi, cítim, myslím i konám rozpoltene.

Hm, v správnom čase dosadnú všetky časti skladačky na svoje miesto.

Prečo o tom uvažujem práve dnes?

Dnes som mala ísť do lesa. Zámer sveta mi hádže kadečo pod nohy, pri každom pokuse ísť do lesa. Ponúkol mi možnosť ísť do Dubníka s turistickým krúžkom už budúcu sobotu. Ďakujem, pôjdem sama. Dokonca i opálové bane v pre mňa desivej podobe mi na videu pritiahol. Ale veď do baní nechcem ísť, mykla som plecom. A tak keď som na balkóne vešala vypraté koberčeky, pritiahol Zámer sveta divoký vietor a temné mračná. Vyzeralo to na ďalšiu bláznivú búrku, podobnú tej predminulotýždňovej, ktorá cestu strhla. Kým som zložila vypraté paplóny a obliečky, už lialo a vypadla elektrika. Blesky aj ľadovec prihodil. Dobre, dobre, vykročenie do lesa sa posunulo, zasa raz, povedala som rezignovane. Potom som po pár hodinách dažďa smutne stála na balkóne, pozorujúc chvíľu vietor divo kníšuci koruny stromov a dážď, uvedomovala som si hlboké vnútorné spojenie so svetom.

Ach, idem čítať. Vyberám ďalšiu Deverauxovú – tento raz moju obľúbenú Anjel pre Emily, z knižnice som ju mala požičanú určite viackrát ako mám prstov na rukách a nohách. Teraz mám už pár týždňov aj vlastnú, čarovnopoličkovú, konečne si ju zasa raz prečítam.

Áno, ešte stále prší. Ráno bude ten pravý čas vyraziť v skorom ráne na huby…

Elena  11.7.2020