O včerajšom teroristickom útok vo Viedni uvažujem. A o tom, čo nám hovorí, a čo s ním z môjho pohľadu pre nás súvisí.
Teroristický útok už vo Viedni?
A nás zachytil fenomén „cirkusu u susedov“. Lebo akosi inak vnímame násilie, ak sused mláti susedu, ako keď nám ktosi porozpráva, že je kopa žien vystavených násiliu v Indii. Však kdeže je India, v živote sme v nej neboli a ani nepôjdeme…
Francúzsko, no dobre, aj tam sú útoky, to už sme si tiež akosi zvykli – prečítame si správy o tom, koho zasa kde podrezali u nich a mykneme plecom, že tam nemali tých migrantov napúšťať, sami si to vykoledovali. Ibaže Viedeň teraz? Doparoma, veď to je na skok od hraníc, aby ešte sem tí páchatelia nepriliezli – to aby sme to aj my riešili potom.
Svet je prepojený – oveľa viac, ako si niekedy uvedomujeme, aj ako by sme niekedy chceli. A útok vo Viedni nastoľuje celý rad otázok i pre nás.
Otázniky…
Útočné pušky? Organizovaná väčšia skupina? Strieľalo sa na šiestich miestach? Na útok boli veľmi dobre pripravení, až profesionálne? Nuž, nešlo o náhodný jav, a ani jednorazový, zrejme sa ich viac pripravuje kde-kade.
Minimálne jeden z páchateľov ušiel? Kam?
Tajné služby namiesto sledovania protestujúcich občanov by mali sledovať radšej kriminálnikov a potenciálnych teroristov. No a tu sa pozrime pravde do očí – je ich priveľa. Nedokážu ich monitorovať. Ani len veľkú zločineckú skupinu, ktorá sa pripravovala iste dlhší čas podľa vymakanosti útoku, ani tú nezachytili. Nedokážu ani zachytiť hromadu útočných pušiek, zbrojné arzenály.
Pokladám celú tú situáciu za veľmi zlý a varovný signál. Lebo si kladiem otázku, či pripravenosť a vybavenosť našich policajných a zásahových zložiek sa môže rovnať s tými rakúskymi. Ako by taký útok dopadol u nás – akosi sa bojím, že obetí by bolo ešte viac – po tom, čo som videla ako zásah u „osamelého útočníka“ nedávno.
A kladiem si otázku, ako je možné, že sa trebárs u nás môže nejaký kriminálnik usadiť napríklad v Krompachoch,
ako tomu bolo pred časom, no kto by tomu veril?
Rozprávky o nelegáloch, ktorí to všetko majú na svedomí, nie sú veľmi realistické. Časť z nich prichádza legálne, neplíži sa popod kríčky cez hranice, ani v škatuli na chladničky ich neprevážajú. A EÚ nám už zasa natláča akýsi systém prerozdeľovania migrantov. Naozaj si niekto myslí, že tí ľudia majú právo na to, aby sme sa o nich starali a živili ich rodiny, kým oni nám tu vystrájajú hrozné činy?
Fenomén „rybičky nechytáme“…
Myšlienku o tom, že ľuďom najlepšie pomôžeme, ak im nebudeme dávať do huby ryby, ale do ruky im dáme udicu, poznáme všetci. Napriek tomu ale vlády „bohatých krajín“ postupujú presne opačne podľa tejto filozofie. Na podklade predstavy „ľudskoprávnosti a pomoci“ pcháme kadekomu do huby rybičky.
Rady tých, ktorým treba pomáhať, sa pomaly či rýchlo, no hlavne isto-iste, rozširujú. Ani zďaleka nejde len o to, že v mnohých krajinách sa obyvateľstvo množí závratným tempom a ich vlády namiesto racionalizačných krokov, ktoré by obmedzili nárast populácie len čoraz viac naťahujú ruky s požiadavkou pomoci. Aj migranti sem prichádzajú , lebo chcú „lepšie žiť“, čo v ich ponímaní znamená „mať viac“.
Falošná humanita vyrobila hromadu ľudí, ktorí žijú v utečeneckých táboroch a staráme sa o nich výdatne. Tak tam žijú, majú deti, rodiny sa im rozrastajú a my posielame napríklad takému Turecku čoraz viac na ich pohodlný život. Alebo migrujú a čakajú, že sa o nich ktosi postará tu. Teraz nehovorím o tých, ktorí sa presťahujú i do iného štátu, pracujú a živia svoje rodiny, sú pre spoločnosť prínosom. Mám na mysli hromady nevzdelaných ľudí, bez akejkoľvek kvalifikácie a znalosti jazyka, ktorí sa v Európe reálne nedokážu uplatniť. Nedokážeme všetkým pomôcť, a myslím, že tá bezhraničná snaha pomáhať nás už teraz valcuje. V takej situácii nebudeme šťastní my, a nebudú šťastní ani oni.
Kto naloví toľko rybičiek? To aby rybári ani na breh nevychádzali, aby sa to stíhalo.
Skôr či neskôr musíme veci riešiť…
je to tak v živote každého z nás. Je to tak i celospoločensky. Skôr či neskôr sa budeme musieť pozrieť do očí pravde, dokedy vieme iných zachraňovať, koľko ich vieme zachrániť a prečo ich máme zachraňovať. Viete, láskavý terapeut nie je ten, čo pracuje do roztrhania tela, lebo sa vyčerpá a potom už nedokáže pomáhať nikomu. Musí byť schopný vyrovnať sa s tým, že nedokáže pomôcť všetkým na svete a utvoriť si zdravú hranicu, koľkým reálne pomôcť dokáže. Rovnako to funguje celospoločensky. Tí, ktorí pracujú a pomáhajú a solidarizujú musia byť chránení zdravou hranicou solidarizovania, inak prestanú platiť dane a odvody, začnú špekulovať ako sa ochrániť pred nadmernou solidarizáciou, ktorá je už zneužívaním.
Na otázku koľkých dokážeme zachraňovať, nám ľahko môžu dať odpoveď ekonómovia – lebo počet ľudí živených pracujúcimi sa nemôže zvyšovať donekonečna. Pribúda nám pritom ľudí, ktorí potrebujú pomoc aj u nás.
- Populácia starne, no počet tých, ktorí si reálne zarobia na dôchodok klesá. Prispievame na dôchodky nielen tým, ktorí sú chorí, postihnutí a objektívne pomoc potrebujú, ale i horde špekulantov, ktorí platili minimálne odvody, no vďaka solidaristickému pohľadu teraz ťažia z dôchodkového systému podstatne viac, ako do neho vložili.
- Populácia znezdravieva, ale reálnych platičov zdravotných poistných odvodov nepribúda, na Slovensku sa mnohí v tomto smere nehanbia mať dlhy a čerpať pritom z neho. Nepostačujúca je výška odvodov, štátom platených za nepracujúcu časť populácie. A veru nie je v poriadku ani to, ak hŕba ľudí pracuje v zahraničí, platí tam dane a ,odvody, ale sem sa prídu preliečovať a to už nehovorím o tom, že chýba ich solidarizácia i pre ich vlastných rodinných príslušníkov.
- Máme nezamestnaných, pribúda ich v dnešnej dobe. Súčasne rastú životné náklady, ceny potravín stúpajú v obchodoch. Akú reálnu životnú úroveň im dokážeme zaistiť?
Fenomén „nechytania rybičiek“ vidíme skrátka v mnohých oblastiach i u nás. „Nesolidarizujem s nikým, ale solidaritu vyžadujem a ťažím z nej“ – aké je to slovenské. Bolo to zreteľne vidieť i na diskusiách tých, ktorí nechceli konať ohľaduplne voči starším či chronikom, ohrozeným koronou zvýšene. Ale pritom pokladajú za samozrejmé solidarizovanie iných s nimi samými a s ich rodinami.
Čo myslíte, dokedy dokážeme v takejto situácii prijímať nových „migrantov z celého sveta“?
Európa nie je nafukovacia. A akú masu týchto ľudí dokážeme živiť? V niektorých krajinách sveta obyvateľov pribúda závratným tempom. A na úkor čoho z našej životnej úrovne im dokážeme pomáhať? Lebo väčšina Slovákov nemá na luxusné dovolenky, a to ani poctivo pracujúci. Dokonca ani na lieky a základné životné potreby niektorým nevychádza. Tak z čoho to chceme zachraňovať všetkých utečencov a migrantov, ktorých je nekonečný rad?
Pre mňa je v tomto smere varovným príkladom Breivik – po novom Fjotolf Hansen – pretože solidarita s ním realizovaná je podstatne vyššia ako s človekom, ktorý celý život čestne žil a poctivo pracoval. Vzal životy mnohým ľuďom, mnohým ďalším ich tým zničil už navždy. A namiesto radikálneho trestu, ktorý by bol výstrahou pre ďalších, je tu spokojný asociálny psychopat, ktorého musia strážcovia denne i pár hodín zabávať, hrať s ním karty, zhovárať sa s ním. Vidím niečo prehnité v pohľade na svet a prístupe, ktorý to takto prekrúti. Ľudské práva a povinnosti by mali byť skrátka úmerné – lebo systém, v ktorom zodpovedne sa správajúci čoraz viac doplácajú na nezodpovedných a nečestných, v poriadku nie je.
Elena 3.11.2020
Naša polícia nemá čas sledovať a pátrať ...
Začínam byť presvedčený ,že som mal to ...
Celá debata | RSS tejto debaty