otvorene

Niektorí počas života napíšu dielo i viaczväzkové, ako taký Marx a Engels napríklad. Alebo trebárs ako Jung, jeden z veľkých filozofov a psychológov, ktorý zanechal súborné dielo viac ako 150 kníh a iných prác.

To ja pri mojej smole na vzťahy s externými diskami a USB s dátami na nich uchovanými som veru 150 kníh nezanechala. I tie štyri, už toľko krát porozpisované, sú zasa na USB, ktorý odišiel neopraviteľne. Pán cez počítače, ktorý ma zachraňuje v mojich ťažkých počítačových časoch, na moju otázku „ach, viete čo sa mi stalo s USB kľúčom?“ len vzdychol „radšej to ani nechcem vedieť“. Nuž, v živote si musíme vedieť správne vyberať, povedala som si – v tom je 90% našich problémov, že si vyberáme nesprávne – a keďže sa mi ulomila kovová časť USB od umelohmotnej, vybrala som si tento raz USB celokovový. Tak.

A hej, do opravy som vliekla notebook. Aj tu bolo moje kritérium výberu polemické – farba polnočná modrá. Aké-také parametre k tomu zaistilo hľadaním dieťa, a notebook s touto farbou som si užívala pri písaní necelý rok. Obrazovka odišla síce v záruke, no keďže som nechcela čakať na dlhé týždne opravy cez internetový obchod, nereklamovala som ho. Nepomohlo, i tak musel putovať za obrazovkou až do Česka – a ktovie dokedy.

Ach, veru, život nás naučí aké je dôležité si zvoliť správne kritériá výberu.

Naučí nás tiež, že máme vybrať správnu z možností…

Toto poučenie som zažila pred týždňom v piatok, v posledný deň spoločnej cesty s najstaršou dcérou autom do práce pred jej sťahovaním do Revúcej. V temne rána je stres zo semaforov veľký, a tak som vbehla do náruče šípového kra, ktorý sa ma snažil zabrzdiť v mojom náhlení. Vytrhla som sa mu, no v práci som zistila evidentné stopy po tom objatí na mojich elasťákoch.  Ejha, zapracovala vo mne dilema, pôjdem do mesta v legínach s dierami, alebo radšej na seba navlečiem sukňu, aby som diery zakryla? Diery sú na šťastie nad kolenami, sukňa je mierne pod kolená. Dilema bola ale len zdanlivo ľahká, šlo o ružovú šifónovú sukňu so žltými kvetmi a sieťovinou, Nikdy som ju nemala na sebe, doniesla som ju do práce, lebo som ju chcela posunúť ďalej, nech niekoho poteší. Že ako to dopadlo? Hm, niekedy nemáme v živote dve možnosti, ale tri – ááá, na vešiaku boli jedny z mojich princeznovských šiat. Mám ich viacero, sú dlhé po zem, na schodoch si ich musím pridvihovať, čo je hodne nepraktické, ak vlečiete tašku s nákupom – ale nosím ich rada. A tak som zvolila možnosť číslo tri – tie dlhé fialové šaty nosievam s machovozelenými semišovými botaskami bežne, takže som spokojne vyrazila do ulíc. Nuž, áno, ak si vyberieme správnu z možností, ideme radostne…

Nuž a do tretice – život nám dáva poučenie, čo je skutočne dôležité, takú životnú filozofiu nám pomáha utvárať.

No veď hej. Ak by sme hrali hru, akú životnú skúsenosť by sme zanechali my sami ľudstvu, čo by ste tam dali?

Prezradím vám tú moju „nikdy, nikdy, nikdy nešpárujte kachličky rukami“ (pohľad na moje dorezané ruky by vám určite túto múdrosť potvrdil).

Pekný deň – a veľa príležitostí na učenie od života dnes – všetkým prajem.

Elena