Kde bolo 3. – Tichá reč vecí. . .

Milujem tichú reč vecí.

Kráčajú s nami dňami.

Dýchajú na nás teplom domova.

Ofukujú naše rany – to sme my, nás predsa poznáš, sme tvoj dôverne známy svet – šepocú nám vo chvíľach, keď máme pocit že sa rúca svet.

Nie, nevyhodím ju, čo si – povedala som Petrovi, ktorý mi prerába byt, na jeho návrh, aby som vyhodila ten starý krám, lebo mu pri práci prekáža  a musí ho stále presúvať. Myslel tým policu, ktorá žila v tomto byte od začiatku. Usadená v kuchyni v rohu pri dverách, hrdo niesla hrnčeky, aj dve sošky husí a veľkú sošku anjela, kým ich deti nerozbili, aj dva nádherné porcelánové taniere zo svadobného servisu mojej starej mamy – v modrých odtieňoch, s obrázkom čerešní.

Zložila som ju zo steny len pri prerábke bytu – dám ju do WC, povedala som si, pretierajúc ju na bielo. Zaplnila ale priestor až k dverám, nie, naozaj tam nemohla ísť. Čo s ňou? Odovzdane čakala v chodbe. V oddelenej časti komory, ktorú som hrdo nazvala práčovňa, už nebolo po nastierkovaní stien miesto na 60 cm regál, ten skončí v pivnici. A tak prišiel jej čas.

Pozri, keď rozrežeš túto policu napoly, povedala som zamyslene, budú tam dve dvojpolice, jedna nad druhou, presne tie potrebné rozmery majú. Pod nimi bude kôš na špinavú bielizeň. A vedľa políc zboku  nad práčkou bude tá skrinka nad práčku. 

Tak aj je – polica žije spokojne ďalej. Rozložila sa popri odpadovej rúre, ktorú som pretrela lesklou bielou.

 

Nie je k dispozícii žiadny popis.

 

Bolo by mi smutno, keby som ju vyhodila, chýbala by mi. Fotka je moja, pravdaže.

Snažím sa veci, ktoré ma sprevádzajú, uchovať. A som naozaj rada, ak vďaka tvorivému nápadu nájdu svoj druhý život, uplatnia sa. Kedysi ľudia veci chránili a dedili z generácie na generáciu, napríklad stôl či skriňu si vážili ako rodinný odkaz. Dnes ich pokladajú za morálne opotrebované, vyhodia ich bez mihnutia oka, neuvažujúc o tom, koľko ľudskej práce je za nimi ukryté. Ani to, čo s nimi tie veci prežili.

Mám úctu k ľuďom, ktorí majú úctu k veciam. Dokážu načúvať ich tichému hlasu. Vdychujú im nový život. A potom načúvajú ich radostnú pieseň…

 

Elena

 

Pozooor 10. – Ceuta a la Amnesty International. . .

07.08.2026

Amnesty International má skutočne podivuhodné nápady, povedala som si zadumane, keď som ich príspevok videla. Podľa nich máme dbať hlavne na ľudské práva a ľudskú dôstojnosť chudáčikov, ktorí sa privalili do Ceuty. Akým právom nám tu vešajú na krk hordy príživníkov? Články o Ceute, kde podľa niektorých zdrojov sa navalilo až okolo stotisíc migrantov, sa [...]

Iskričky 2. – Zázračný liečiteľ na Slovensku

06.08.2026

Niekedy netreba veľa slov. Včerajším podvečerom ma dcéra k busu odprevádzala. Pozri, podotkla náhle, zjavne má ten obchod liečivú silu. Fotka i postreh sú dcérine, ja sa na ňom zabávam ešte i dnes, a tak sa s vami oň podelím. Ako vidíte, obchod XY lieči… Elena

Pozooor 9. – Anka, Denisko a pravda, ktorá zvíťazila. . .

05.08.2026

Anka sa mi dnes ozvala s prosbou, či napíšem blog o tom všetkom. Bláznivý deň, v ktorom som šla pomáhať dcére k výmene meračov, lebo ona musela do práce. No a potom ma neplánovane prevážali policajti po dvoch mestách, čistila som bielou šamanskou šalviou, robila zemiakový paprikáš i palacinky, a i krásnu fialovú vlnu som si stihla kúpiť. Zdanlivo nesúrodé veci [...]

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,471
Celková čítanosť: 12348517x
Priemerná čítanosť článkov: 3558x

Kategórie

Archív