otvorene

Prečo ľudia chcú, aby im niekto zniesol modré z neba?

Čím ich láka tá belasosť bez konca? To ja by som chcela z neba tie huňaté biele oblaky s trblietavo zlatistým okrajom. Alebo tie nežne fialkavo ružové, ktorých farba sa mení každým okamihom – zauvažovala som. Súmrak sadal na krajinu a ružovkasté mraky v tej chvíli pripomínajúce sýtou farbou kvety pivónií pomaly šedli.

Mám rada tie prelomové okamihy dňa – svitanie, aj okamih predvečera na rozhraní prechodu svetov – denného a nočného neba.

A mám rada aj prelomové okamihy života  – je to sila hranice, čo nás mení.

Niekedy nie sú prelomové okamihy výrazné na prvý pohľad, a môžu to byť zdanlivé maličkosti, ktoré hranicu v nás prelomia. Čítala som dnes knihu Zasvätenie, z kôpky mojich ešte neprečítaných. Zvláštna kniha, hovorí o hľadaní a prijatí svojej cesty, o dôležitosti konať dobro nie navonok, ale z vnútorného presvedčenia o jeho cennosti. Taká hlboká predurčenosť je vo všetkom, nenáhodnosť, mám k tomu úctu.

Ten pocit nenáhodnosti zažívam teraz často – akosi sa veci pohli. Ako keď sa vyvíja vtáčí zárodok, ticho a skryte, zdanlivo sa s vajcom nič nedeje a zrazu praskne škrupina a narodí sa vták. V tej knihe, ktorú čítam, sa i o tomto presne píše – hovorí tá kniha, že zmeny prebiehajú nepovšimnuté a nepozorované, až kým sa zviditeľnia – „nepoznateľné dozrie, nastane okamih, keď sa tento proces náhle prejaví“.

Niekedy sme takí zmeravení strachom a nedôverou, že sa z miesta nehýbeme, musí sa udiať čosi zvonku, aby to tú hranicu v nás zmenilo. Nejde o krok navonok, ale o vykročenie sami v sebe, také tiché „áno“ tej zmene. Konštelačný okamih, keď projekt príde ku mne a dotkne sa ma, lebo ja stojím váhavo a čakám a čakám.

Aj moje už tri razy rozpísané knihy, ktoré zakaždým skončili s pokazeným USB kľúčom, mi dnes prišli na um. Možno je čas v týchto časoch  niečo z nich opäť rozpísať. Zaujímavý článok na fb mi ich vlastne dnes pripomenul, moju dávnu tému karmických partnerov a spriaznených duší popisoval. Práve na tej téme si uvedomujem, aké prínosné bolo to zničenie už napísaného. Lebo inak vnímam dnes práve túto tému, pri pravej láske je zlatý most v srdci a hlboká vzájomná podpora, žiadny boj a ubližovanie, v tom správnom vzťahu to robí človek od začiatku. Možno aj preto prichádzajú také vzťahy až po karmických, aby sme porozumeli hodnote a vzácnosti takého vzťahu. Lebo už nehľadáme niekoho, kto by nás obdivoval pre niečo vonkajšie, ale jedine človeka prijímajúceho, ktorý nám porozumie. Uvedomila som si to naplno až dva dni po konštelačke, po telefonáte zástupkyne pravého partnera – cítim sa úžasne, tak ľahko, až sa vznášam, zmysluplne, všetko je na pravom mieste ako má byť, všetko je správne, nikdy v živote som sa necítila tak dobre, teraz rozumiem že šťastie je hlboká vnútorná naplnenosť…

Podstatou je pocit že všetko v živote je na správnom mieste, hlboká zmysluplnosť – uvažovala som potom. Bola to pre mňa prelomová skúsenosť.

Čím úpornejšie sa nepravého človek drží, tým viac mu musím dať po prstoch, aby sa toho pustil – zašepkal Zámer sveta, napojený po chvíli do mojich myšlienok. Prezrádza to našu nezrelosť, ak sa nedokážeme pustiť toho nepravého – a tak musím človeka prehnať búrkou, aby podrástol.

Rozosmiala som sa. Ohromila ma tá myšlienka svojou jednoduchosťou – ako hríbiky, v búrke rastú, sme ako hríbiky. Ako hríbiky, pritakal Zámer sveta so smiechom, niektorým musí búrka riadne premočiť podhubie, až do základu, aby vyšli konečne zo zeme…

Elena

Ach, krásna pieseň k téme, jedna z mojich srdcoviek

h