otvorene

Ako sa môže z temnoty sypať taká biela nádhera – dumala som, kráčajúc večer z práce, obdivovala som zasneženú krajinu, v mihotavom svetle pouličných lámp zázračne krásnu.

Starosta je šikovný, cesty sú odhrnuté i napriek sneženiu, aj pouličné lampy svietia – a tak som podchvíľou položila tašku s nákupom, a dívala som sa na tú krehkú nádheru. Sneh sa sypal v ligotavých chumáčikoch, znášal sa k zemi pozvoľna. Ľahučký je ako pierko, vravela som si odhŕňajúc lopatou sneh na schodoch a chodníku pri bytovke. Nasype ho do rána ešte zrejme, no i tak dobre, že som očistila schody a chodník,  uvažovala som na balkóne, dívajúc sa do temnoty, v ktorej sa snehobiele vločky sypali.

Má zmysel robiť veci, i keď sú pominuteľné, zašepkal Zámer sveta tíško, o tom práve uvažuješ, však?

Mhm, prisvedčila som, sú v čase premenlivé, no i tak má hlboký význam že sú, že ich zažijeme a sme ich súčasťou nejaký čas. Vďačná som za to teraz…

Zámer sveta sa usmial. Bielo vločky letia z čiernej tmy… Tá tvoja symbolika, mám rád spôsob, akým uvažuješ.

Ďakujem. Aj svetlo vychádza z temnoty, ten proces sám osebe je podstatou premeny, nie? Taký ten základný jing-jangový princíp sa mi v tom premieta, povedala som zamyslene.

A vieš, prečo ti to priplávalo dnes večer? pozrel skúmavo.

Iste, skratky neexistujú, vnímala som to už krátko po tej konštelačke, prikývla som. Cítila som úľavu, prázdno, ale zrejme to nemôžem len tak dať preč. Nemôžem sa jej len tak zbaviť navždy preťatím karmického puta, však?

Mlčky pokrútil hlavou.

Akýsi zenový majster raz povedal, že nie je problém osvietenie dosiahnuť, ale udržať si ho. Nesnažím sa o osvietenie, ale o zbavenie sa hnevu – a vidím tam paralelu. Zabralo to na chvíľu, no včera sa hnev objavil, aj keď oslabený.

Mám si prečítať tú knihu, viem, dodala som. Kúpila som tú knihu nenáhodne náhodne pred bezmála štyrmi rokmi, a dala dcére Kike k písaniu diplomky, ani som ju len netvorila. Pred rokom som ju náhle chcela čítať, dieťa ju nevedelo nájsť. Pri balení vecí pred jej sťahovaním mi ju priniesla, štyri mesiace už pod vankúšom v posteli leží neotvorená.

Hej, je na to čas, pozrel na mňa pokojne. Usmial sa. Nebol to zlý pokus, zbavila by si sa jej trvale, ale bol to únik – a ty musíš hľadať silné riešenia, rastové.

Sneh sa sypal a sypal v hlbokej tme prednohorského podbalkónového úbočia.

Nikto mi nerozumie tak ako ty, a nikto tak úprimne nechce moje dobro, povedala som odchádzajúc z balkóna.

Mýliš sa, ktosi to dokáže lepšie ako ja, podotkol. Tak je to.

Mama? Ja? zastala som na prahu.

Mamy milujú, no nemusia chápať najviac. A ty chceš viac dobra pre iných ako pre seba, rozosmial sa. Samá voda, a navyše mi teraz ani neveríš…

Nie, neverím, priznala som úprimne. Si podstatou sveta. Nikto nie je predsa viac ako ty…

Nehovorili sme o riadení sveta, ale o chápaní a tvojom dobre, pripomenul. Jeho tichý smiech mi znel v ušiach ešte dlho.

Prisnežilo len jemnú vrstvu, vyzrela som oknom spálne nadránom. Na okennej rímse sa sneh trblietal a svet pôsobil rozprávkovo čisto. V takej chvíli je ľahké veriť, že je svet v tej správnej verzii. Oveľa ťažšie je to pri utrpení iných bytostí. Súcitiť a nezachraňovať prehnane.

Veľmi správne, pomáhať z vody treba topiacemu sa, nie tomu, kto sa učí plávať – zašepkal Zámer sveta pobavene.

Hej, snehobiela nádhera sa roztopí, ostane čvachtavá zmes a potom blato. Ožije zem, z blata vyrastú kvety…  posúvala som sa myšlienkami v čase.

Tak, dieťa, ten kolobeh funguje, aj zlo ako „špina v živote“ nakoniec rodí niečo nové a dobré, čo by bez toho nevzniklo, hovoril tíško, musíš dať tej zmene šancu.

Bez utrpenia by sme všetci boli ako skleníkové paradajky – rovnaký tvar a veľkosť, bez žiarivej farby, vône a chuti, dodala som smutne. Preto tá paradoxná vďačnosť za utrpenie…

Prikývol a pozrel na mňa – Nechceš byť skleníková paradajka, však?

Elena

Fotka je moja, pravdaže, ale staršia. Svetlo fontány v zime je malým zázrakom…