otvorene

Teraz vám poviem o tej najväčšej darebáčine koronakrízy podľa mňa.

Je mi zle, zúfalo zle, keď o tom musím písať. Lenže musím. Lebo ako sa dá žiť vo svete, na ktorý sa ho snažia niektorí premeniť?

Svet bez morálky, bez ľudskosti, prekalkulovaný na „tie pravé hodnoty úspechu a prospechu“ – na moc a postavenie, podvádzanie a klamstvá, na bezzábranové využívanie iných a na peniaze.

Keď môj syn Maroško zomrel v necelých 15 rokoch kvôli vážnemu pochybeniu lekárky, páchateľka odsúdená na úrovni Najvyššieho súdu SR do následného konania s nemocnicou za odškodnenie vypisovala vyjadrenia, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život človeka zdravého. Hoci som ju nahlásila na NAKA, nebola za ten výrok potrestaná.

A tak nemôžem mlčať v tejto chvíli, keď ktosi uverejňuje nahrávky a spochybňuje v nich, že ľudsky život je najvyššia hodnota a jeho cenu nemožno vážiť ako jablká v obchoďáku.

Za koľko by sme mali zachraňovať ľudský život? 

Neviem kto tú nahrávku v linku nižšie uvedenú natočil, hanbila by som sa za neho, keby to bol môj príbuzný.

Je to úvaha v štýle Koľko peňazí by mal štát investovať do záchrany jedného ľudského života?

https://www.youtube.com/watch?v=qLb5dRzJhmY

Nuž, neviem sa zbaviť dojmu, že pre autora nahrávky akurát tak 3, 50 eura by bolo už veľa vynaložiť.

Svojim spôsobom dotyčného ľutujem, lebo bilancuje, že v lockdowne ľudia premrhajú cez deň 8 hodín života. Dotyčný autor ich premárňuje zrejme vo svojom vlastnom živote – ja nie. Ľutujem ho veru, keď si nedokáže vyplniť život niečím zmysluplným v tých 8 hodinách denne. Kebyže z tých hodín prehodil mne aspoň polovicu, využila by som ich – ja nestíham všetko, čo chcem. So mnou by ste sa nenudili, som kreatívec. Ešte som nedošla ku šitiu na stroji a háčkovaniu deky, na ktoré sa tiež teším – ale zasa niektoré dni som priamo v práci, a do večera, len niektoré dni robím z domu.

Ale vráťme sa k nahrávke a jej autorovi. Ak by sme všetci takto uvažovali a kalkulovali hodnotu ľudského života ako on, svet by bol desivé miesto. Potom aj práca na solidárny systém je stratou energie a pálením  našich peňazí. Pokojne by sme mohli tiež uvažovať, za akú cenu sa nám oplatí ľudí živiť, či dokedy živiť dôchodcov a chorých ľudí, alebo či ich pre úsporu nemáme rovno eutanazovať…  Je to jednoducho obludnosť – celá tá jeho argumentácia.

Takéto voľby sú diablove spolky. Predstavte si, či by ste neporušili akýkoľvek limit, keby šlo o život vášho vlastného rodiča alebo dieťaťa. Všetci tí ľudia chcú žiť – to je pre mňa hlavné kritérium, a aj Hippokrates v takom duchu postavil prísahu lekára – nehovorí nič o tom, že s nákladmi na liečbu do tisíc eur chorého zachraňuj, a pri nákladoch tisíc a euro ho nechaj skapať.

Prezradím vám niečo – niekedy pri práci so skupinou používajú psychológovia metódu príbehu. Príbeh o srdci je to – transplantáciu potrebuje viacero osôb, a ten príbeh ich popisuje. Vy máte rozhodnúť, komu dať jediné srdce, ktoré je k dispozícii na transplantovanie – a kvôli čomu práve tomu človeku ho prideľujete.  Niekedy hodne vypovedá nielen verzia „komu by si ho dal a prečo“, ale i moje doplnenie „komu by si ho určite nedal a prečo“. Nepoviem vám celú podstatu príbehu, má viac dimenzií, je to silná metóda a pravdivo nám ukazuje naše vlastné predsudky a hranice.

Neviem skutočne, čo autor tej nahrávky v detstve zažil a aké hodnoty mu vštepovali, čo ho takto zvláštne sformovalo. Uvažujem o tom, aby som ho videla súcitnejšie. Žiaľ, ten jeho spôsob uvažovania s kalkuláciou ekonomickej výhodnosti záchrany ľudského života ako priority nie je liečiteľný.

Z jeho nahrávky som si vzala jediné – ten príklad so záchranou amerického vojaka – to máte, Američania, u mňa bod k dobru. Lebo ja som presne ten typ, ktorý namiesto ekonomickej kalkulácie oceňuje princípy.  Je to skutočne veľa – mať istotu, že vaša vlasť urobí všetko pre to, aby vás v takej situácii zachránila. A úctu vzdávam tým všetkým padlým vojakmv pri záchrannej akcii – dokázali to, oslobodili ho.

Som človek starých čias. Pre ľudí starých čias morálne záväzky znamenali veľa. Konali zodpovedne  – ak dali slovo, tak ho neporušovali, preto dôsledne zvažovali, čo sľúbia. Nepodvádzali a neklamali – žili v súlade so svojim svedomím. Ja si ctím svoje záväzky a ľudí, ktorí majú úctu k záväzkom, dodržujú ich.

A toto je podľa mňa tá najväčšia darebáčina koronakrízy, že umožňuje posúvať hodnoty v spoločnosti. Nie vo vyhláškach a zákonoch, ale v nás samých. Lebo niektorí si povedia po vypočutí tej nahrávky, že veď áno, mohli dať peniaze namiesto na testy radšej na vitamíny a lieky. S tým  súhlasím i ja, písala som presne o tom včera v blogu v súvislosti s Indiou. Lenže podstatou toho príspevku nie je   otázka „kam tie peniaze investovať“, ale KOĽKO sa ešte oplatí dať za záchranu ľudského života.

No čo poviete, koľko stojí život jedného človeka? Koľko by ste za jeho záchranu odhlasovali? Tisíc eur?  A keby stál tisíc a euro, nechali by ste človeka umrieť, lebo „nesplnil limit“?

Prečo práve toto vidím ako najhoršiu darebáčinu v súvislosti s koronou? Mení náš pohľad na svet. Je to strata morálky, hodnotový posun ku odľudšteniu ľudí v spoločnosti. Lebo takých „rátajkov“ a „vážičov“ pribúda – veď samozrejme, mali by sme postupovať ekonomicky rozumne a úsporne, efektívne zachraňovať životy, nie príliš draho – to radšej nech pomrú niektorí, však čo už, keď by tá ich záchrana pre nás bola taká drahá, ušetríme…

Škody v tejto oblasti sú nevyčísliteľné. A zvrátiteľné vôbec?

Lebo vyhlášku či zákon možno zrušiť, politikov vymeníš, ale ľudí, národ ako?

Elena

K diskusii: kalioskop – mala som len slovenský záber, čo sa týka celosvetového, tak s Tebou súhlasím.