otvorene

Je to pôvabná komédia s Jimom Careym – film s týmto názvom. Ibaže tento blog nie je o filme, ale o realite. A v nej sa to veru na smutný a krutý príbeh zvrhlo…

Lebo v nej boli oklamané mamy detí, ktoré zomreli v dôsledku pochybení lekárov, ich nedbalosti a neodborného postupu.

Nuž, je to iné, vykladať sľuby pred voľbami a využiť na ceste ku moci ešte aj tých 11 000 každoročne mŕtvych, ktorí v slovenskom zdravotníctve neprežili, hoci mohli. A iné je potom plniť sľuby, riešiť zodpovedne a seriózne tie problémy, po ktorých riešení sme volali.

Mŕtvi v slovenskom zdravotníctve sa kopia, ale to už nikomu neprekáža. Všetko sa to skryje za záclonkou covidu a hrdinstva niektorých zdravotníkov. Doba covidu priniesla strašné situácie a dilemy pre zdravotníkov, nepochybne. A aj my mamy, ktorým zomreli deti v dôsledku pochybenia lekárov, poznáme zdravotníkov, ktorí si zaslúžia úctu nás všetkých  konajú všetko pre dobro pacienta. Ale máme žiaľ smutnú skúsenosť aj s inými zdravotníkmi.

V dobe covidu do stratena odplávala akákoľvek ochota tých pri moci riešiť spravodlivo postavenie obetí pochybení lekárov – zostali iba prázdne sľuby –  hoci ich situácia je v tomto štáte dlhodobo neúnosná a sú porušované ich práva.  

https://www.facebook.com/Obete-zdravotníctvaĽudia-ktorí-nemlčia-164863770808925/photos/pcb.619908205304477/619908115304486/

Ibaže náš boj nekončí.

A cesta ku spravodlivosti pre naše mŕtve deti je v tomto štáte veľmi, veľmi dlhá.

Ak píšem o tom, že na nej zanechávame krvavé stopy, nepreháňam.

Je to o bolesti zo straty dieťaťa, ktorá je tou najväčšou zo strát v živote človeka.

Je to ale i o ranách, ktoré utŕžime na tej ceste – lebo nám ešte ďalej ubližuje páchateľ a jeho právnik.

Sú desivé tie veci, s ktorými sa stretávame – až neuveriteľne desivé – a pritom Slovenská komora advokátov za neprístojné správanie zobrala papiere len jedinému advokátovi zatiaľ. A ani jeden páchateľ nebol za ubližujúce správanie voči obeti postihnutý – dokonca ani právoplatne odsúdená páchateľka, ktorá takéto správanie produkovala v podmienke.

Viete, myslím si, že vinu na tom ako sa takéto správanie voči obetiam rozmáha, majú aj súdy, lebo sú príliš benevolentné a netrestajú tieto prejavy voči obetiam. Skutočne to musí skončiť až nejakým podaním na medzinárodný súd za nečinnosť Slovenska v oblasti sekundárnej traumatizácie obetí?  

Mohli by vám príbeh o svojej bolesti hovoriť mamy a otcovia, ktorí tú bolesť žijú. Ale tento raz nechám prehovoriť druhú stranu – tých, ktorí sú tam a nezaujatými očami vnímajú to dianie.

V tejto chvíli dám výpovede našich právnikov.

Naši právnici: 

V prvom rade ma to sokovalo. Ze sa niekto chce hrat na Boha, že chce rozhodovat, kto ma pravo zit a kto ho nema, kto z ludi ma aku hodnotu. Duplom, ak to vyjadri LEKAR…

Sokovala ma ta bezcitnost voci rodicom mrtveho dietata. Cele to tvrdenie mi pripadalo ako z absurdnej dramy. Bezcitné, studene, zbavene ludskosti, surove – hoci bolo vyjadrenim.zeny – matky, lekarky… Vrcholom bolo vyjadrenie, ze treba psychiatrom skumat, ci zivot s postihnutym dietatom nie je pre rodicov vacsou traumou, ako jeho smrt. A toto vyhlasenie povedat pred pritomnymi rodicmi – tymi, ktori popreli vsetky negativne lekarske prognozy a vdaka ktorym urobil ich syn pokroky, ktore sa zdali az neuveritelne. A o dietati, ktore najcastejsie ludia definovali ako „slnieckove“ – teda rozdavajice radost a rozjasnujuce inym ich den. Nezažijuc to, neverila by som. Nemam iluzie o svete, v ktorom zijeme (no, popravde, zopar este ano), ale az takato bezcitnost – navyse motivovana nielen snahou o „usporu“ penazi na odskodnenie pozostalych, sokovala aj mna. Vydesilo ma, kam az je mozne zajst…

Skutočne možno v tomto štáte beztrestne vyhlasovať, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život zdravého? A môže tak konať páchateľ, ktorý preukázane smrť dieťaťa spôsobil, dokonca v čase podmienky? 

Je to strašné, strašné, čo dokážu povedať páchatelia a ich zastupujúci právnici – tá neúcta voči obetiam – voči tým rodičom a aj voči tým mŕtvym deťom, vyjadrenia na ich adresu. Sekundárne ich traumatizujú – je to strašné. Niekedy ani neverím tomu, že je možné, aby sa toto dialo tým ľuďom v právnom štáte. 

Neviem, čo na to povedať, občas mi dochádza reč v takých situáciách a uvažujem, že či táto naša profesia by nemala mať nejaké jasnejšie mantinely pre tých, ktorí ich sami nemajú ako ľudia. Lebo to, čo sa niekedy v súdnej sieni deje, je neľudské, skutočne neľudské. Pravdepodobne  by mala konať aj komora, oveľa, oveľa ráznejšie.  

No ako vám to povedať? Zdá sa vám normálne, aby namiesto života páchateľa lustrovali život obetí, a aby tie dokazovali, že mali svoje dieťa radi, starali sa oň riadne a smútia? Veď neriešime zanedbanie dieťaťa rodičmi počas života – ale jeho smrť v dôsledku zanedbania povinností zdravotníkov.  A čo povedať na to, že sa právnik páchateľa uchechtáva pri odpovediach obetí???!! Kam sme to došli, preboha, v tomto marazme? 

Je to jednoducho neprimerané, taký postup páchateľov a ich právnikov, niekde musia byť hranice. Povedať rodičom mŕtveho dieťaťa, že až tak veľmi nesmútia, lebo si adoptovali dieťa či ako je možné, že čakajú ďalšie dieťa, keď smrť dieťaťa narušila ich manželský život – je toto normálne? Alebo právnik chce predlozit dokaz, ze chore dieta je horsie ako mrtve. Myslím, že v tomto smere by mali ďaleko menej benevolentne k týmto výrokom pristupovať sudcovia. 

Týmto ďakujem našim právnikom za ich vyjadrenia. A za všetko, čo na ceste za spravodlivosťou pre naše deti robia. ❤❤❤

Niekedy niet dosť slov. Niekedy slová nezachytia to podstatné.

Stačí sa preto dívať srdcom…

Eliska bez bračeka Sebinka…
a Jasmínka bez sestričky Dianky..
Dve kamarátky, ktoré majú súrodencov v nebi….

Elena