otvorene

Uvažovali ste niekedy o hraniciach – o zvláštnostiach hraníc? Nie medzištátnych, ale tých našich vlastných?

Ja o nich uvažujem práve v tejto chvíli.

Hranice sú rôzne. Niektoré sú dané formálne, iné zasa nami samými stanovené. Sú okolo nás, i v nás, i o nás. Môžu byť pružné, priestupné, ale i pevné a hrubé ako múry hradu. Na čo sú nám hranice dobré? Majú ochrannú funkciu rozhodne, zapracovalo vo mne profesionálne  vymedzenie. Ach, veď to viem – povedz mi predsa niečo, čo o nich neviem… – poverila som sama seba.

Hranica sa riadne a zreteľne označuje slovami „chcem to a to“ alebo „nechcem to a to“.

Je to zvláštna téma, tie hranice – a už dva dni mi ňou Zámer sveta okolo uší šumí. Valila sa na mňa z toooooľkých strán – registrovala som to, už vnímam koincidencie v živote často. Ale začala som tej téme venovať pozornosť až včera podvečer – na fb bola stará indiánska báseň, ktorú som si kedysi i na môj profil ako jednu z mála vecí dala –  lebo intuitívne cítim jej zvláštne posolstvo pre mňa. Prečítala som si ju nostalgicky, rezonuje vo mne stále silne. I večer sa mi náhle vynorila v hlave. No tak, spomeň si – zašepkal Zámer sveta. Na čo si mám spomenúť, nič sa mi nevynára – silila som si spomienky – a čo to má spoločné s hranicami, však povedz. Zámer sveta mlčal. Veru som skončila písanie blogu tou prvou vetou, lebo nič som nevedela zachytiť v mojich spomienkach. Neviem si vybaviť si veľa spomienok, ani sa mi nič nesníva od synovej smrti dokonca – dajaké dva či tri sny som mala podivné, akési minulé životy to boli, inak prázdno. Tam mám silnú zablokovanú hranicu. Ale rozumiem tomu, lebo kebyže sa mi sníva o synovi, tak by som chcela spať navždy.

Ach, toľko otázok sa môže vynárať ohľadne hraníc. Aké sú tie  vaše hranice? Sú priestupné, pružné či pevné, nízke či vysoké? A sú pre vás bezpečné – aké hranice pokladáte za bezpečné pre seba?

Aké hranice sú pre nás bezpečné, na to prichádzame časom. Niekedy robíme chybu, že robíme pre iných priveľa dlhodobo a dookola, vyčerpávame sa tým. Snažím sa pomáhať iným, ale v priebehu času som si vymedzila svoje bezpečné hranice, aby som neprekračovala svoje možnosti. Priznávam, niekedy urobím výkop i za tou hranicou, ale už len výnimočne.

Tiež si môžeme položiť otázku „v čom moje hranice nie sú celkom dobré“. To zrejme každý o sebe tak intuitívne vieme nájsť tiež.  Ak ste dôverčivý človek a rešpektujete citlivo hranice iných, stáva sa že ak vám niekto ublíži, budujete hrubé múry, ako ja. Nedávate druhé šance. Nie pre nesúcitnosť, ale je za tým strach zo zranenia. Ja sa snažím na sebe pracovať práve v tej oblasti, učím sa neodsudzovať striktne, ale dívať sa láskyplnejšie a zhovievavejšie, rozlišovať citlivo – lebo niekedy, aj keď skôr zriedkavo, sa človek zo svojich chýba aj poučí a začne konať inak, dospelejšie.

V skorom ráne som načúvala spevu vtákov za oknom a uvažovala som, na čo si mám spomenúť a o tých hraniciach. Čo mi majú povedať? Som zrakovo-dotykový typ človeka, takže ma upokojuje dotyk a raz videné si viem privolať i po dlhom čase. . Uvedomila som si, že moje hranice nie sú jednoliate – nemám všade rovnako hrubé múry – sú z rôznych materiálov skrátka. Mám ich tvrdé voči ľuďom konajúcim nečestne. Voči ľuďom s postihnutím a autistom ich mám machovo mäkké a hebké, nijako netlačia a neomínajú – veru. I v tomto týždni som robila prvodiagnostiku autistu – a je dojímavé sledovať, ako bystro reagujú. Rodičov prekvapuje, že ich zdanlivo nič nevnímajúce dieťa mi podá ruku. Vyľaká ich, že si pri odchode berie do vrecka balíček cukríkov, ktorý na začiatku dám pred neho, aby sa ponúkol cukríkom a snažia sa mu ho vziať. Ale v našom svete je všetko jasné – kebyže mu chcem dať cukrík, dám mu cukrík – presne vie, že som mu dala celý balíček. Kiež by všetky naše medziľudské hranice boli také jasné – a rešpektovali by sme ich vzájomne. Jednoducho by sme do svojho života nepustili ľudí s odlišnými hranicami v tom, čo je pre nás naozaj dôležité. Lebo v živote často konáme iluzívne a veríme, že ľudia majú tie zásadné hranice podobné našim, hoci nemajú. Pravdaže, každý z nás je jedinečný a nemám na mysli 100% rovnakosť, ale zhodu v pre nás podstatných hraniciach. Mýlime sa, pretože nie je ľahké zistiť, kto je s nami zhodný.

Rozosmial sa Zámer sveta – a dodal „nože sa pozri na tú báseň poriadne“.  Otvorila som môj profil a vrátila som sa k tej básni. Január, 2015 – to bolo po smrti syna. To je veľká hranica pre mňa – pred a po – zásadná a pravdivá, potom už v mojom svete nič nebolo ako predtým. Čítala som si tú báseň už tretí raz, keď mi v jednej chvíli došlo, že je o hraniciach  Áno, presne to chcem vedieť.

Hm, mám hŕbu kníh pri sebe, spisujem ich zoznam na predaj do antikvariátu. A tak siahnime po niektorej, čo k tým hraniciam povie Zámer sveta? No, „človeka nerobia okolnosti, len ho odhaľujú“.

Ach, áno, tak to je. Žiadna situácia z nás nevytiahne to, čo v nás nie je.

Elena