otvorene

Husté šedé oblaky leteli nízko a rýchlo. Kde – tu sa pretrhli a pomedzi ne žiarili kúsky belasej oblohy.

Doumývala som práve schody v bytovke, krátko pred siedmou večer bolo a snažila som sa zachytiť ten pocit, ktorý mi mraky symbolizovali.

Bilancovala som deň – iskričky pohody sa mi v spomienkach vynárali. Toto pokladám za fajn vec, večer si uzavrieť v myšlienkách deň s dobrým a krásnym, čo mi priniesol – hoci bilancujem takto deň len sem-tam.

Ráno budem v predsieni lepiť ten polystyrénový pás pod strop, a založím LED pásik – vzdychla som si natešene. Nádej, tie oblaky symbolizovali nádej – preblesklo mi náhle. Život prináša i ťažkosti, sú ako tie rýchlo letiace temné mraky,no nad nimi je to, čo dáva nášmu životu zmysel. Sem-tam sa mrak roztrhne a presvitá práve tá belasá obloha, vieme že tam stále je…

Ach, ach, zasyčal Zámer sveta, to pre tú belasú nádej oblohy si doteraz neprečítala tú knihu? Už tri týždne ťa čaká, spomínaš?

Veď ju mám pri hlave v posteli. Som ale unavená, stierkovala a maľovala som, a zakladala gumolit v chodbe predsa – kývla som plecom – a uvažujem popri tom stále, veď vieš.

Neveríš  ani mne, skonštatoval, strach Ti bráni i dýchať. Pozri si aspoň toho Villolda.

No hej, zvláštna koincidencia – o tom bezplatnom Villoldovom seminári som vám i v blogu písala

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/08/11/za-9/

Aj som ho absolvovala – ibaže potom mi napísali, že vôbec nechápu ako sa im zamenili nahrávky a šiel mi ich seminár Odvážne srdce. Ja som porozumela synchronicite, keďže som si tú nahrávku vypočula. Lebo vo mne uzavrela a zahojila jednu ranu.

Ak čelíme ťažkej strate, tak stojíme akoby v dvoch svetoch – na jednej strane nás tá udalosť vedie ku zmene a posúvame sa ňou ďalej a za to cítime vďaku. Na druhej strane je tam obrovská bolesť zo straty – a to vytvára rozpor v našom vnímaní celej tej udalosti.

Ja som to prežívala vo vzťahu ku smrti môjho syna – lebo si uvedomujem zmenu, ku ktorej som dokráčala na svojej ceste, no cítim hlboký smútok v srdci pre jeho smrť a moc mi chýba. Villoldo v tom seminári hovoril o tomto rozpore a jeho prirodzenosti. Uvažovala som o všeľudskosti takej skúsenosti ako je strata a aj o polarite zármutok a vďačnosť, ktoré v rôznych situáciách zdieľame spoločne. Aká je zložitá cesta, kým ich zažívanie spoločne dokážeme prijať. Ja som sa dlho trápila a obviňovala po jednom „duchovnom sedení“ s informáciou, že to som si predsa dobrovoľne zvolila ako skúšku pred narodením – predsa takú životnú skúšku by som si nevybrala. Nie že by to bola scestná informácia, čítala som o tom kdekade potom. No zakaždým, keď som o tom uvažovala, som si v duchu rezala žily, ničilo ma to. Vrátila som sa k tomu teraz, lebo dôveru k Zámeru sveta cítim a tak som ochotná urobiť ďalší krok teraz.

Potom i seminár o energetickej medicíne mi poslali – a už len dnes si ho môžem pozrieť. A tak som nahrávku počúvala v noci a kdesi v polovici som pri nej zaspala. Vratila som sa k nej opäť ráno. Hovorí v nej Villoldo o šamanoch ako o technikoch posvätného, pretože rozumejú fungovaniu neba a Zeme. O farmagedone, záplave liekov na ničenie, rezanie a pálenie chorôb. A o šamanskom pohľade na zdravie a liečbu. Moc sa mi páči Villoldov obrazný a názorný štýl vysvetľovania – presne to mi vyhovuje najviac. Cvičenie seminára mi ukázalo bloky – presne tak a presne tam, ako to povedal Zámer sveta. Po tvári mi tiekli slzy. Zámer sveta ma tíško objal, lebo na objatie ako dotykový typ reagujem oveľa lepšie ako na poúčanie. Postav sa tvárou v tvár svojmu strachu, povedal tíško.

Villoldo hovoril o dôležitosti pohrebných rituálov – a to i rituálov pohrebu svojho starého ja po niektorých udalostiach v našom živote. O dôležitosti pochovať ho namiesto jeho lepenia a pretvárania. Ľudia sa menia, prenikol mnou v tej chvíli hlboký pocit istoty. Niektorí, niekedy, dodala som, ak chcú.

Nemusíš sa báť minulosti, zašepkal Zámer sveta –  dôležité je, kam sa človek díva…

Poď – na môj facebook ma nasmeroval. Mám tam už dlho báseň, starú indiánsku múdrosť skladajúcu, prevzatú zo stránky Šamanizmus a zrazu som ňou šla ako chodníkom s hlbším porozumením.

Áno, tak, prisvedčila som ticho Zámeru sveta.

No tak, prečítaj si už tú knihu konečne – zašepkal…

Prikývla som.

Elena