Veriť je zo všetkého najviac, Ak veríme, kráčame. Dokážeme vidieť neviditeľné svetlo, ktorým je nádej – šepkal mi tichý hlas.
Ten hlas sa niesol včerajším večerom z diaľky a priom rezonoval v mojom vnútri, vnímala som ho až fyzicky, veľmi intenzívne. Strážny anjel? Nejaký ochranný duch?
Čo sa deje?
Akúsi knihu som pre odpoveď náhodne otvorila – a na strane nápis odseku tmavo svietil – nechaj sa viesť koincidenciami..
Zámer sveta ma vliekol posledné tri dni koincidenciami. Hodne zvláštnymi. Na konštelačné podujatie s názvom Veľká príležitosť som pozvanie dostala, aj na šamansé podujatie. A moju obľúbenú indiánsku báseň som na rôznych možných i nemožných miestach nachádzala. 8 x, ach.
Tak som sa navliekla na môj facebook, kde ju mám, dívala som sa a dumala. Koluje jej viac verzií, ale tá ktorú mám na fb sa mi páči najviac. Keď sa dotkneme stretu svojho smútku, je to silný zážitok. A tá zrada, a stiahnutie sa, hm, to je zrejme dôležitý krok, to nás mení. Tá báseň hovorí o ceste k hlbokej zrelosti. Nie je veľa ľudí, ktorí by rozumeli ako málo je podstatné koľko zarobia a že zo všetkého najviac je človek, ktorý sa postaví ku mne doprostred ohňa a stojí pevne, ako hovorí tá báseň. A ešte jedna báseň o zrelosti tam je – zvláštne koľko toho musíme prežiť, kým nám každé slovo z tých básní začne dávať hlboký zmysel.
Sladké tóny škótskych balád s Ellie Roberts sa niesli okolo mňa. Také idylické, až som mala pocit, že niečo nie je v poriadku. Sedela som ticho ponorene, akoby pod vodnou hladinou.
Zdvojený obraz, no tak, je to zdvojený obraz, počuješ – triasol ma za plecia Zámer sveta.
Veď počujem, isteže, ale nerozumiem – kývla som plecom pod vodnou hladinou.
Múdra konštelatérska príručka má skutočne zdvojený obraz, skonštatovala som po nazretí do nej, a potom som ju zavrela.
Bolo po polnoci.
Chcela som tam ísť, povedala som Zámeru sveta, veľmi som chcela zajtrajšok stráviť na Brdárke. I s poranenou nohou, i za cenu celonočného sedenia v meste, aby som včasranným busom mohla vyraziť. Prečo mi v tom brániš? Je to výročie smrti môjho syna. Chcem ísť lesom, niekam, neviem kam, celé dni…
Díval sa na mňa uprene. Pokojne. Hovor so mnou. Čo sa deje?
Pokrútila som hlavou. Neviem, neviem…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty