Niekedy je to tak – ideme krajinou, a sú tam polia, domy, cesty. Ako všade inde.
No pritom je tam niečo viac.
Sú to miesta, ktoré rozospievajú naše srdce. Prechádzame nimi a cítime ich výnimočnosť.
Ach, áno, za mňa Brdárka.
Vlažný vzduch včerajšieho skorého rána mi hladil tvár. Cesta sa leskla po daždi, a obloha bola v temnote plná tmavých mrakov.
O niečo neskôr som sa cestou busom dívala na vychádzajúcim slnkom zaliatu krajinu. Nevyčerpaná minuloročná dovolenka mi poskytuje do konca roku hodne dní voľna s občasnými povinnosťami.
Niekedy musíme nájsť odvahu vykročiť do tmy, aby náš život prežiarili lúče slnka – zašepkal Zámer sveta. Zmierlivo som prikývla.
Keď dvaja vidia to isté, nevidia to isté. A tak moja vodnárska duša vnímala čarovné farby jesene, priezračné horizonty – človek má pocit, že svet je rozprávkovo krásny, krehko čistý… No dieťa sa rozhliadalo krajinou s obavou, odkiaľ vybehne medveď a uchytí jej deti. Môžeme sa vrátiť, povedala som pokojne, lebo nie každého srdce sa rozospieva na tom istom mieste.
Milujem čas, keď je zázrakom list padajúci zo stromu.
Možnosť ísť k horám na obzore, kamkoľvek.
Vzácnu hrejivosť slnečných lúčov v chladnom vetre.
Sladkú zázračnosť jabĺk opustenej jablonky.
Rozprávkovosť okamihov, kedy sme so svetom tu a teraz.
Iba ľudia mojej krvnej skupiny si všimnú, že papradie obkolesujúce starú čerešňu je miestom, kde na Jána vyhárajú poklady zo zeme.
A iba pochabí záchrancovia sveta vidia draka krúžiaceho nebom, ukrytého v tmavosivom oblaku…
Nie, nie, ja sa v prírode nezvyknem nudiť…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty