Pripomína vám to tanec?
Veru, máte pravdu, takto tancuje spravodlivosť na slovenský spôsob. Krok dopredu, dva kroky dozadu.
Ak ste naivný človek veriaci v dobro tak ako ja, domnievate sa že vyhrala aspoň občas.
Som rada, že spravodlivosť i v tomto prípade konečne urobila aspoň krok a padol rozsudok – napísala som v marci tohto roku.
Starú belú.
Tento pôvabný systém (ne)spravodlivosti na Slovensku umožňuje týrať obete nekonečným uplatňovaním „práv páchateľov“.
Veru,
a tak máme v tomto štáte pani Annu, ktorá sa začala súdiť s lekármi v roku 1994, po preukázanom pochybení lekára, čo zavinil smrť jej manžela zabudnutím časti kanyly a tá mu následne prepichla srdce. Jediná príčina smrti v kolónke úmrtného listu znela: Cudzí predmet ponechaný v tele pri chirurgickom zákroku E 871, následkom čoho došlo k perforácii srdca. Zostala sama s dvomi maličkými deťmi, z toho 5-ročný syn bol postihnutý.
Odškodnenie za pochybenie malo pomôcť, aby s deťmi prežila.
No čo vám poviem – chlapec má dnes 34 rokov. Pani Anna mala rozsudok medzinárodného súdu, aj pár rozsudkov Ústavného súdu SR, že týmto viac ako 25-ročným domáhaním sa spravidlosti porušujú jej práva – no príbeh i tak pokračoval donekonečna. Písala som o nej tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/05/14/draci-dych-8-pani-anna-a/
aj tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/12/18/hrejivo-10-stvrtstorocie/
Nuž, to je spravodlivosť na slovenský spôsob – v štýle „súdili sa, až kým nepomreli“…
Vianoce, ten čas lásky, pokoja a rodinnej pohody – cítime už ich sladkú vôňu a chuť, ich hrejivé objatie.
Aké asi Vianoce bude mať Dominika a jej rodina, napadlo mi vydesene v prvej chvíli včera večer pri pohľade na článok
Spomenula som si, ako v prípade môjho syna vyšetrovateľ uzavieral spis v predvečer Vianoc – 23. 12. o 15, 30. Bezohľadne, neľudsky, napriek môjmu nesúhlasu s uzavretím spisu, lebo vôbec nezisťoval kde sa po celé hodiny v noci nachádzala lekárka, keď neprišla ku môjmu dieťaťu aspoň skontrolovať jeho stav. Účelovo to nezisťoval, vraj to nie je podstatné, lebo tak či onak ju obvinil. Dokážete si vôbec predstaviť, aké to pre mňa boli prvé Vianoce bez syna, a s pocitom bezmocnosti, že spravodlivosť tancuje krok vpred a dva kroky dozadu?
A teraz pred Vianocami toto zažíva Dominika. Je jednou z mám nášho Otvoreného listu premiérovi
Pripomeniem vám pár slovami jej príbeh – Dominika, Sebinkova mama, bola v siedmom mesiaci tehotenstva s dcérkou, keď Sebík zomrel. Nečakane, v nemocnici, dovtedy úplne zdravé dieťa.
O Sebinkovi som písala opakovane, napríklad tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/03/23/anjelske-kridla-3-chlapcek-ktory-kracal-s-batozkom/
Zomrel pred viac ako piatimi rokmi, pritom v nitrianskej nemocnici bol hospitalizovaný len šestnásť hodín, diagnostikovali mu cukrovku s prítomnosťou ketoacidózy. Ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Ako píše článok v linku
podľa znaleckého posudku nebola pacientovi poskytnutá správna infúzna a inzulínová liečba a nebol dostatočne sledovaný jeho klinický stav. Obžalované to v odvolaní napadli. Šokujúce je, že na zástavu dýchania a srdca prišli po takmer hodine, aj to len náhodou, pri výmene infúzie. Prístroje všetko zaznamenali, no alarmy nealarmovali, hoci podľa technika pokazené neboli.
Hlboko ľutujem, že z mojich daní sa nútene skladám na takéto súdnictvo.
Obvinené sa budú odvolávať a súdy sa budú vliecť. Budú ďalej pracovať, lebo kým učitelia po obvinení do rozsudku pero do ruky nevezmú, zdravotníčky do právoplatnosti rozsudku ďalej činnosť vykonávajú. Žeby konečne niekto kompetentný začal požadovať pri teraz už luxusných platoch lekárov od nich aj kvalitu práce, aby deti zbytočne nezomierali?
Krok vpred, dva kroky dozadu, drahá spravodlivosť na Slovensku, však?
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty