otvorene

V piatok uplynulo od smrti Karla Kryla 29 rokov.

A tak som zaspomínala pri jeho pesničke, ktorá je moja naj – Kyselý sníh. Viete, mala som pocit, akoby ju napísal včera.

…zem zbabělých mozků a odvážných břich….

Dalo by sa hovoriť dlho o ekonomickom úpadku tejto spoločnosti – o obrovskom dlhu, ktorý nám navliekli na krk vlády po roku 1989. A hlavne táto, zatiaľ posledná. O tom, ako zbohatlíci ryžujú cez kamaratšágy a korupciu. O kopách ľudí, ktorí za poctivú prácu dostávajú úbohé mzdy a tých, ktorí po desaťročiach poctivej práce pre spoločnosť živoria z biednych dôchodkov.

Ešte dlhšie by sa však dalo hovoriť o úpadku mravnom – o tej hŕbe ľudí, ktorí nám tu kadejakých lotrov na krk volili. A ktorí bez hanby využívajú iných či ubližujú im. Lebo na tých hore sa obvykle poukazuje v súvislosti s darebáčinami – ale v skutočnosti je ich viac ako dosť medzi nami.

Tento solidárny systém bol stavaný na úplne iné časy – na časy, kedy všetci pracovali a odvádzali odvody zo zarobeného. A vymyslený pre ľudí, ktorí sa správajú čestne. Teraz máme ľudí, ktorí aj celoživotne nepracujú, či ľudí, ktorí do spoločného špekulantsky odvádzajú minimum a potom čerpajú viac ako tí poctivo dávajúci. V poistnom dôchodkovom systéme máme i teraz navesených hŕby ľudí, ktorých zamestnávatelia neodvádzali riadne odvody. Napakovali si vrecká „podnikaním“ na úkor nás ostatných. Rovnako bolo dosť zdravotníckych zariadení, ktoré dlhovali odvody Sociálnej poisťovni – a ďalších dlžníkov. Máme v dôchodkovom systéme aj hŕbu živnostníkov, ktorí špekulantsky vkladali len minimálne dávky, a musíme im doplácať na dôchodky, lebo nenavkladali ani na tie minimálne dôchodky. A sú to práve oni, ktorí ako nízkodôchodkoví dostávajú najviac podpory i teraz. Pritom tí, ktoré pracujú zodpovedne desiatky rokov, musia každý týždeň robiť na „solidaritu“ viac ako tri dni. Systém, ktorý nie je dostatočne zásluhový a ktorý umožňuje profitovať špekulantom. A to nehovorím o tom, koľko veľa investujeme do väzenstva. Na jedného väzňa sú náklady aj vyše 177 eur denne v súčasnosti – o koľko vyššie by boli naše platy a dôchodky, keby sme neživili ich a nestarali sa namiesto nich aj o ich rodiny?

A to nehovorím o mamičkách, ktoré dokopy nič nepovkladali, ale účelovo zostavený zákon im umožnil ryžovať zo Sociálnej poisťovne obrovské materské nezaslúžene. Kedysi som o tom v mojom blogu písala opakovane vo vzťahu ku ekonomickému odborníkovi SaS Mihálovi – je to človek, ktorý dával návodové správanie, ako obísť zákon a dať do solidárneho systému minimum a čerpať z neho maximum v situácii budúcich matiek. Dokonca knihu o tom vydal. Ako som písala v blogu https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/06/08/hra-svetla-9/

Ja sa verejne pýtam, z čoho sa takým materiam bez hanby ryžujúcim zo systému, vyplácali peniaze – zo vzduchu? Alebo z toho, čo do solidárneho systému vložili iní poistenci a na ich úkor tie matky „ťažili“ neoprávnene? Pán Mihál nám  to určite bude vedieť verejne vysvetliť, 

Napísala som v tom blogu, že solidárny systém nie je zlatá baňa v Afrike, že tam idem a ťažím, ale má byť postavený na princípe čestných vkladov do neho. Ak niektorí z neho iba ťažia, tak vonkoncom nejde o systém solidárny, ale o zneužívanie. Áno, žiaľ, zneužívanie zodpovedne konajúcich – to je podstata solidárneho systému u nás.

Dni strát – tak by sme krylovsky mohli nazvať tie dni, keď sa náhlime za povinnosťami, aby sme solidarizovali s kopou ľudí nezodpovedne konajúcich, nepracujúcich, ktorých ani v najmenšom netrápi, ako ich nezodpovedné konanie dopadá na naše životy.

Pravdou je, že ak žijeme aspoň s jedným ďalším človekom, naše konanie vplýva i na jeho život. Nečestné a nezodpovedné konanie iných ľudí v spoločnosti je pre ostatných bremenom. O koľko inú životnú úroveň by sme mali platovo i dôchodkovo,  keby sme nevliekli na krku ako bremeno kadejakých špekulantov? A o koľko dôstojnejšie by sme vedeli pomáhať tým, ktorí to naozaj potrebujú – postihnutým, vážne chorým?

Myslím, že úpadok morálky je základom všetkého spoločenského zla – neúcta k tradičným rodinám a ich rozbitie – pritom práve tradičná rodina bola tým, čo človeka podržalo v ťažkých časoch a nezodpovedného jedinca držalo správaním v hraniciach. Dnes mnohí ľudia odpojili sex od lásky a sexuálny život majú v štýle kde je aká príležitosť. Vytratila sa úcta k práci ako celoživotnej profesii – a ľudia blúdia profesiami a príležitostnými prácami v štýle učeň všetkého – majster ničoho. Tradičné hodnoty ako čestnosť, vernosť, spoľahlivosť, zodpovednosť sú vydávané za zastaralé a mnohí ľudia im už ani nerozumejú. Solidaritu si pletieme s toleranciou voči darebáčinám a špekulantom. Je pohodlnejšie byť alkoholičkou, povaľujúcou sa v štýle „veď mi dajú, veď sa postarajú“ ako zodpovedne pracujúcou matkou, ktorá po návrate z práce má druhú šichtu v starostlivosti o deti. A tak by sme mohli analyzovať ešte hodne dlho.

Mám rada prirodzenosť a môj spoločenský ideál nie je rozhodne to, čím sa dnešná spoločnosť stala. Celý rad odborníkov poukazuje na znaky jej úpadku a civilizačného zániku. Úprimne – asi by som ho aj uvítala, ak by bol niečím ako druidská brána – prechodom k spoločenstvu malých svojbytných komunít – máš čo vypestuješ a vychováš, s tradičným rodinným spoločenstvom širšieho typu a tradičnými hodnotami. Mám rada prírodu, a rozhodne chcem, aby prežila. Aby sa vrátila do tej podoby, v akej bola pred dvesto rokmi – bez mikroplastov  a antibiotík v telách živočíchov, bez popolčekov a chemikálií, bez záľahy áut, bez chát a rekreačných zariadení na každom rohu. Bez šialencov ničiacich tento svet, bez klamárov a špekulantov. Pokojne aj bez mobilov a facebookov, bez fastfoodov – ale s  tanierom domácej lahodnej polievky, či horúceho voňavého bylinkového čaju so sirupom a vlastnoručne pečeným chlebom s maslom…

Ach, áno, tak ako spieval Kryl   „…lze žít, se lží se měřit, a znovu vždy věřit, znovu vždy věřit, že i jinak lze žít…“

Elena