Niektoré návraty sú naozaj šťastné, o tom je tento príbeh.
O pol deviatej večer som si minulý pondelok konečne sadla na balkón. Húf lastovičiek, ktoré štebotajúc v podvečere lietajú okolo bytovky, sa už uložil k nočnému spánku a krajine vládlo ticho. Detstvo mi lastovičky pripomínajú, lebo u nás vždy poletovali v okolí domu a mali hniezda v podstreší. Brali sme ich ako súčasť nášho života, a nikdy by nám nenapadlo ich pokladať za obťažujúce, či ničiť im hniezda.
Nebo k horizontu postupne temnelo. Kapucínky v truhlíkoch sa oranžoveli toooooľkými odtieňmi. Vzduch voňal a lístie na stromoch jemným šušťaním zvýrazňovalo pokoj prichádzajúcej noci. Konečne som spomalila tempo – osprchovaná a prezlečená, mačky nakrmené, s čistými záchodíkmi, dva kvety presadené. Tanierik s maslovým chlebom som položila na stolík a upíjala som si unavene zo šálky horúcu paradajkovú polievku – žiadnu sáčkovú, ale čerstvo uvarenú. Ach, nemám rada dni, kedy prichádzam domov busom po siedmej večer, lebo každý deň do práce odchádzam o pol šiestej ráno, vzdychla som si.
Viedla som dialóg so Zámerom sveta, s vďakou za bezpečie dieťaťa, ktoré v ten pondelok v divej búrke vyrazilo na cestu po diplom. Aj s poďakovaním za mačku ešte stále bez mena, ktorá musela podstúpiť druhé očkovanie – schúlená v prenoske zúfalo hlasno plakala po celý čas, až kým sa nevrátila do svojho „domčeka“. Má vraj asi osem rokov, zúbky má už všetky vypadané, musela prejsť hroznými časmi. Tak málo jej stačí ku šťastiu – kúsok miesta v papierovej škatuli, s uterákom a vankúšikom, ktorý teraz pokladá za domov a mám obavu, či si zvykne s inými mačkami, keď konečne skončí karanténnu liečbu. Postupne jej dorastá na chrbátiku čierna srsť, no prestala veriť i mne kvôli tomu druhému odneseniu na očkovanie a čas trávi ukrytá za kreslom, už sa nechce nikam dať odniesť z miesta, kde má jedlo a pokoj. Viem, aké to je stratiť dôveru, a tak jej trpezlivo, krok po krôčiku ukazujem, že sa nemusí báť.
Nebom plávali šedasté obláčiky, sfarbené do oranžova poslednými lúčmi zapadajúceho slnka a ja som šťastne brala do rúk úlomky svojho života. Ponorila som sa do toho okamihu. Srdcom som plávala s oblakmi bez akýchkoľvek prianí. Neviem, ani putovanie lesom ma teraz neťahá, čo ma lákalo každé leto. Zámer sveta zaševelil otvor si náhodne nejaký starý blog. Áááá, áno, odpoveď jasná – https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/05/23/tou-cestou-ktorou-si-siel-9-sen-ktory-kraca-pred-nami
Pobavene sa smejúc vtipnosti môjho dieťaťa v tom blogu, tento druh humoru máme spoločný, si pripomínam, že ružový gaštan vtedy nevyrástol, a tak budúci týždeň do Rimavskej Soboty, zájdem azda nejaký gaštankový stromček v parku pohľadať, povedala som si. No a knihu – nie o pravom partnerstve, ale užitočnú, odbornú – v súčasnosti píšem. Tak preto volanie cesty lesom má čas – pri tom počte u nás útočiacich medveďov by to mohla byť fakt cesta posledná.
Otvor si ešte dva blogy, povedal Zámer sveta prísne. Neprezradím ich, je to moja lekcia. Iste, Zámer sveta, pravé partnerstvo je užitočné a zmysluplné, no ja som človek starých čias a som presvedčená, že človek by nemal pobiehať vzťahmi a striedať partnerov. Pravý partner musí pravosť rozpoznať a stojí pri mne od chvíle stretnutia pevne, ako by som mu inak mohla veriť? Knihu si niekedy prečítam, isteže, prikývla som, ibaže teraz čítam tri diely mojej obľúbenej Deveraux, a potom mám hodnú kôpku ešte neprečítaných kníh. A potom…
No Zámer sveta vie, čo na mňa platí – netlačí na rany, ale má dobré presvedčovanie spôsoby.
Moc dobré presvedčovacie spôsoby má. Zaspomínala som na ten minulotýždňový pondelňajší podvečer teraz – vanie svieži vánok tu v horách v protiklade ku lepivému vzduchu mesta. Žabí princ s údivom pozeral, ako mi vánok nežne sfukuje slzy z líc. Fotka je moja, pravdaže.
Lebo niektoré návraty sú naozaj šťastné. Sedím na balkóne a more vďačnosti Zámeru sveta v tejto chvíli posielam. Minulý štvrtok pri návšteve ZOO v Košiciach stratili Lotkinho hrošíka – je to ochranná hračka, dostala ho odo mňa po narodení. Spí s ním a všade ho berie so sebou. Aj do ZOO dcéra volala, no ochota pohľadať ho bola nulová. V sobotu som Lotke odniesla podobného zajačika aj pestrofarebného koníka, hračiek majú doma kôpku, ale hrošík bol jej pravá láska. Dnes do tej ZOO šla kamarátka môjho dieťaťa a jej správa „hrošík sa vracia“ rozradostnila deň. Okamih návratu už opratého hrošíka do Lotkinho náručia na videu bol úžasný – preto tie moje slzy – maličká sa ho neveriacky dotkla rukou, potom ho silno objala a zostala s ním pritúlená nehybne ležať. No čo vám poviem, vďačne som bežala vytiahnuť knihu Známe se celé věky a po dočítaní tretieho dielu Deveraux všetky ostatné predbehne.
Ach, áno, ďakujem za hrošíkov návrat, Zámer sveta…
Elena
ďakujem za pomoc mačkám... ...
Celá debata | RSS tejto debaty