otvorene

V jednej chvíli si uvedomíme, že sú veci, ktoré nám v živote prestali dávať zmysel. Uzavrieme časť minulosti, pretože nás prežité zmenilo, a  skladáme si do náručia to, čo pre nás dôležité zostalo, aby sme s tým vykročili ďalej. Múdrosť aj odvahu si vyžaduje definitívne vykročenie, pretože je to ako s boľavým zubom, bez nejakej bolesti sa to nezaobíde – ibaže v jednej chvíli si uvedomíte, že by bolesti bolo oveľa viac, ak by ste ten krok neurobili. A že ten zub nikdy nebude zdravý. Premýšľala som, že možno je to viac zrelosti, čo nám umožní taký krok, ale ktovie. Balím veci v živote po zrelej úvahe, takže celkom nerozumiem „opakovaným pokusom a šanciam“, akoby človek nepochopil, že toto ku mne nepatrí. Stotožňujem sa v tom s  Einsteinom, ktorý skonštatoval, že od rovnakých krokov nemôžeme čakať iný výsledok. Povedal tiež, že problém nemôžeme vyriešiť na rovnakej úrovni vedomia, na akej vznikol – a práve o tom v tejto chvíli uvažujem. Zrejme je to naozaj varovný signál, ak sa človek nepustil minulosti úplne a definitívne, že na vyššiu úroveň vedomia nevykročil.

Knihu Známe se celé věky čítam aspoň občas a aspoň trochu, hoci, úprimne, kopu kníh by som teraz čítala s väčším nadšením. Lebo minulosť nemám potrebu ešte bilancovať, mám ju definitívne uzavretú a myslím si, že adekvátne, a nijaký nový vzťah neplánujem. Ale Zámer sveta chce – a tak čítam, tajne zvedavá, aké poučenie mi to má priniesť. Je o rôznych druhoch partnerstva v našom živote – karmických či osudových vzťahoch. V knihe je vyjadrenie, že každý vzťah – začínajúci, končiaci a aj nezačatý nám ukazuje kto sme a akú hodnotu dávame sebe samému. To je fakt, dnes už citlivo vnímam akú úctu kto voči mne prejavuje a to je pre mňa hranica. Lebo podľa mňa bez úcty neexistuje žiadny zdravý vzťah, a  aj snaha presviedčať niekoho, aby ku mne mal úctu, je hodne patologická. Mám skrátka dostatok sebaúcty na to, aby som vedela, že ak človek nemá voči mne úctu, je to jeho problém a nepatrí do môjho sveta. Myslím, že tak môžeme odlíšiť i karmický vzťah od dvojplamenného – v karmických vzťahoch si preskáčeme skúsenosť so životom bez úcty, asi aby sme ju potom vedeli lepšie oceniť a aj prejavovať. Karmické vzťahy potencujú v nás to najhoršie, a dvojplamenné zasa to najlepšie. Ak sa v nejakom vzťahu prejavujú moje zlé vlastnosti, problémy sa kopia, určite to nie je vzťah dvojplamenný a treba utekať kadeľahšie. Karmický vzťah sa nikdy nestane dvojplamenným, jednoducho nestane. Prostredníctvom úcty rozpoznáme dvojplameň – lebo nikto voči nám nemá viac úcty ako on. Ak si o niekom myslíte, že ste lepší ako on, celkom určite nie ste jeho dvojplameň. Možno si ľudia túto hlbokú úctu pletú so zamilovanosťou v úvode bežných vzťahov, ale tam potom prichádza fáza sklamávania z nedokonalosti partnera. U dvojplameňov prijímame chyby s láskou a nie hnevom, je to skrátka vzťah vzájomne  plne podporujúci. Práve tá vzájomná bezvýhradná podpora a prijatie umožňuje dvojplameňom robiť veľké veci.  Zrejme práve kvôli tomu, že nie sme schopní hlbokej úcty, sa nedostávame ku svojmu dvojplameňu. Zámer sveta nás nepustí k nemu, pokiaľ mu nedokážeme neubližovať. Ak si kladiete otázku, že prečo hlboká úcta je prioritou a nie hlboká láska, odpoveď je jednoduchá – hlboká láska dvojplamene sprevádza vekmi, takže v prvej chvíli stretnutia pocítia „náraz“, dôležitosť toho druhého. Ale len schopnosť hlbokej úcty voči dvojplameňu ich pustí bližšie k sebe.

S úctou to rozhodne nie je jednoduché – kopu kadečoho musíme prežiť, aby sme dokázali vnímať, kde sú hranice úcty v nás. Ja si už nejaký čas spracovávam tému úcty v spoločnosti z toho uhla pohľadu, aby sme sa pomáhajúc iným a nedali sa im bezbreho zneužívať. Vnímam tú neúctu a s ňou spojenú nedôveru, ktorá sa v slovenskej spoločnosti šíri, a obávam sa toho, čo v spoločnosti jej šíritelia spustia. Ja by som dnes pokojne prijala, ak by sme rozdelili krajinu a v jednej časti by žili ľudia, ktorú chcú tradičnú rodinu, usporiadaný život, pracujú. A v tej druhej tí, ktorým sa robiť nechce, sexuálne bezzábranoví, či pokladajúci za normálne, aby sa chlapi obliekali do ženských šiat a stabarcoval na podpätkoch. Nemáme k sebe vzájomne dôveru – a lepšie by nám bolo jedným bez druhých, nech každý nesie následky sovjho života sám. Bez dôvery to v spoločnosti nepôjde. Česky psychiater Max Kašparu uviedol v tomto smere krásny príklad, že ak nebudeme veriť úplne nikomu, tak pri nastúpení do autobusu budeme kontrolovať, či ten chlap za volantom je šofér – či á vodičák, palivo v nádrži a dáme mu fúkať, či nepil.  Budeme kontrolovať trasu a časový rozvrh, ktorý uvádza  cestovný poriadok, a tak ďalej…  Uvedomujem si, že trochu dôvery mať v živote potrebujeme, len musíme zvážiť, že voči komu ju mať budeme.  Vymedzujem sa preto jasne voči zneužívaniu – aj keď sa to podaktorým nepáči, som hrdá na to, že dnes dokážem namiesto nekonečne obetavého dávania poukázať otvorene na to, že niekto sa v solidárnom systéme iba priživuje a že namiesto pchania do natiahnutej ruky by sme pre neho mali urobiť jediné – postrčiť ho k práci. Mám už skrátka toľko úcty k sebe, že mám ujasnenú hranicu dávania. Ani v spoločnosti a ani vo vzťahoch nemôže byť nerovnosť dávania a brania – t.j. aby niekto iba bral a iný iba dával.

Ak uvažujem v rámci dnešnej témy blogu – je vo mne asi veľa nepokory, mojim problémom je, že konštelačne by som sa nepostavila za hocijakú bývalú partnerku, na niektoré ženy by som sa dívala s hrôzou a odporom. Aj keď rozumovo chápem dôležitosť úcty k životným skúsenostiam partnera, že potrebujeme niekedy takých ľudí ako „učiteľov“ – a že zrejme to musela byť taká ťažká lekcia, aby sa človek zmenil.  Mne toto pomohlo uvedomiť si, že moja životnú skúsenosť ma teraz vedie posudzovať ženy nepriateľskejšie ako mužov.  A práve na tomto uvedomení staviam aj  moju cestu k väčšej pokore – tá kniha mi zrejme pomáha uvidieť moje „slepé miesta“ – keďže sa do žiadneho vzťahu neženiem, bez tej knihy by som na ne asi neprišla. Snažím sa byť pokornejšia kvôli sebe samej – a tak poznanie prijímam.  Neženiem sa za nejakým abstraktným postupovaním na vyššie stupne vedomia, a duchovnými teóriami, ale skôr sa snažím udržať čistotu duše – byť v súlade so svojim svedomím, byť na základe svojich životných skúseností opatrnejšia a pritom si udržať láskavosť a súcit. Byť o krôčik viac k sebe…

Elena