otvorene

Sobotňajšie hrejivé slnečné lúče hladili nežne všetko, čo v truhlíkoch na balkóne spolunažívalo v lete. A tak si ich na chvíľu v prestávke mojej nočnej práce privolávam a podelím sa o ne aj s vami.

Nie, vonkoncom nemám rada zimu na Prednej Hore – a ani nikde inde by som ju rada nemala, a nedočkavo by som vyzerala jar. No chtiac-nechtiac som balkónovú prípravu k jej príchodu zahájila. Z kôpru som striasla do truhlíka drobné semienka, muškáty som zosadila do veľkého kvetináča ku avokádu, aby na schodoch prečkali zimu a nerušili susedov. Voňavý majorán, ružovobiela petúnka a červenejúce sladké jahody ale zostali na svojich miestach.

Fotky sú moje, pravdaže.

Hovorí sa, že nič netrvá večne, zašepkala som Zámeru sveta, no i tak túžim po veciach, ktoré trvajú navždy.

Zasmial sa. Vedel som, že to na mňa budeš skúšať. Ale taký je kolobeh života.

Prikývla som, s naivnou dôverou v predpoveď počasia, ktorá sľubuje ešte i budúci týždeň celkom slušné teploty. A tak na stolíku zostali kvetináče s myrtou i janeviemčím s nádhernými žiarivo zelenými listami,  čo mi záhadne skoro na meter cez leto vyrástlo. Nech si ešte užijú slnka a sviežeho vzduchu, kým zapadnú na celé mesiace za okno. A kapucínky sa oranžovejú vo veľkom kvetináči v pestrých odtieňoch oranžovej tiež. Tri cibuľky bielej ľalie som k nim zasadila, azda do jari prežijú. Obyčajnú slovenskú ľaliu sa mi po troch rokoch konečne podarilo kúpiť, a mám z nej obrovskú radosť… Pozrela som vďačne na Zámer sveta – niet za čo, kývol.

Povedz mi, čo ešte naozaj chceš, dodal, želaj si niečo. Ale zima bude, dodal pobavene.

Ďakujem, nič také nie je, čo chcem, kúpim si sama, a čo si nemôžem kúpiť, bez toho sa zaobídem, povedala som zadumane. Ale prezraď mi, čo je to za šialenú koincidenciu?

Je to zvláštny príbeh, ako všetky koincidenčné. V sobotu ma sprevádzali dva slová „hviezdny prach“. Začala som k nim nakoniec písať blog, potom som ho zmazala. Včera to pokračovalo, a tak som nad tou koincidenciou dumala. Je taký film, ktorý som nevidela a kniha, ktorú som nečítala, môžem si to niekedy pozrieť, alebo zaželať ako vianočný darček a prečítať, keď budem mať čas. Nenašla som k tomu ani inšpiratívny citát. Altair je hviezda môjho srdca, priplávalo mi náhle. Altair?  Preštudovala som si wikipediu – je to dvanásta hviezda, ja som jedenásta – zjavne patrí ku mne, povedala som Zámeru sveta s úsmevom. Letiaci orol, vynorila sa mi spomienka na to, ako sa viem šamansky prepnúť do letiaceho kondora. Je to ono? Niečo mám jasnejšie vidieť  azda – obrátila som sa k Zámeru sveta.

Díval sa mlčky, tak som pokračovala s humorom. Počkaj,  veď ja ani neviem kde presne je na nebi ten Altair. Nenašla som, či niekomu patrí – tak fajn, lebo môže byť iba moja. Páči sa mi, že je to optická dvojhviezda, taká dvojplamenná. Je ale trochu  ďaleko, viac ako 16, 73 svetelného roka. A scifi literatúra mu mimozemšťanov pripisuje – hm, neprídu zajtra mimozemšťania, však? Alebo zistím, že k nim patrím? Pripadám si občas tak mimozemsky, to je fakt, pokývala som hlavou. No ďalej som sa nepohla. Koincidencie nás niekedy vedú naozaj zvláštnymi cestami. Nebýva jednoduché pochopiť ich posolstvá.

Zámer sveta sa na mňa pozrel a povedal mäkko – veď vieš, ako je to s koincidenciami.

Hej, skôr či neskôr ju pochopím, prikývla som. Ozval sa vo mne hlas intuitívca. Hm, prečo je ďaleko? Ak patrí ku mne, mal by byť blízko mňa.

Zámer sveta zachytil môj vnútorný hlas a hlasno sa rozosmial. Mám rád tvoju intuitívnosť.

Ja tiež, kývla som unavene rukou, že neskôr sa mi odhalí posolstvo, a radšej idem pracovať, lebo čas letí k ránu.

Elena

K diskusii  Milan1  Nuž i tak je to pre nás diaľka, také diaľky sa vymykajú mojej predstavivosti – už len telepatický prenos vymyslieť, aby sme tam mohli zájsť. A hej, Altair je hodne zvláštna hviezda, dokonca i nádhernú legendu som v dnešnom nadráne našla na stránke japonského veľvyslanectva o ňom…