otvorene

Už je to raz tak, nič v našom živote nie je náhodné.

Som si istá, že ani zvláštna parciálna slepota časti ľudstva o covidzločine nie je náhodná. Čo to pôsobí tak podivne, pýtala som sa Zámeru sveta, nie je to hypnóza alebo čo? Keby aj, zasmial sa, ako by si ju vedela zrušiť? Vďaka výcviku v ericksonovskej hypnóze mala som odpoveď naporúdzi. Napríklad zhypnotizovaný počuje alebo si prečíta nejaké kotviace slovo, odpovedala som, napríklad veža, puding, alebo hoci medveď, trebárs trikrát v priebehu troch minút, a začne vidieť aj uvažovať jasnejšie.

Hm, na to  ako sa Zámer sveta tvári, asi si o tom všetkom treba pozrieť pár informácií, kývla som plecom. Vyzerá to tak málo uveriteľne – isteže vás nejdem presviedčať o tom, že sú davy hypnotizované, však o tom nič neviem, bol to len chvíľkový nápad, lebo si neviem vysvetliť tú odklonenosť od faktov u časti národa. No život prináša niekedy zvláštne príbehy.

Ozaj, medveď – mám s medveďmi silné prepojenie, aj keď ho stále celkom nechápem. Už som to v blogu párkrát spomenula a je to tiež zvláštny príbeh. Viete, keby som vám povedala, že Macko Uško je môj dvojplameň, uverili by ste skôr ako tomu nápadu o hypnóze davov. Ibaže Macko Uško je iba moja spriaznená duša.

Fotka je moja, pravdaže, a Macko Uško tiež.

Je to plyšák, usadený spokojne v rohu postele, pod mojimi dvomi šamanskými bubnami. Ach, aj naše stretnutie je zvláštny príbeh. Zachránila som ho pred pár rokmi. Vracali sme sa s kolegyňou z výjazdu z terénu, a pri smetiaku jedného domu ležal. Aha, plyšový medveď tam je, povedala som kolegyni, keď sme prechádzali autom okolo. Zasmiala sa, že si ho nevšimla, lebo ako vodička musela sledovať úplne iné veci.

Počkaj, musíme sa vrátiť, povedala som po chvíli, nemôžem ho tam nechať. Začudovala sa – A prečo nie? Je to moja spriaznená duša, odpovedala som presvedčivo. Rozosmiali sme sa, zahla do najbližšej uličky a vracala sa, lebo v mojich pochabostiach už mala prax, zažili sme spolu veľa zábavy. Zastavila na konci ulice. Počkaj, musíme sa prejsť akože nenápadne, brzdila ma a pridala sa ku mne.

Veď ten medveď je vyhodený, ujasňovala som situáciu. No ale nehodí sa, aby sme brali veci od smetiakov, moralizovala, čo keď nás niekto uvidí? Mala si radšej zastaviť auto priamo pri smetiaku, vyskočila by som a vtiahla ho dnu, povedala som premeriavajúc si tú štreku popred dva rady domov, ktorou bude treba plyšáka vliecť. Mne by to neprekážalo, ale nechcela som zbytočne stresovať kolegyňu. Ulicou našťastie nikto nešiel.

Pôjdeme až na koniec ulice, a keď sa budeme vracať, tak ho nenápadne zoberieš, inštruovala ma.  No akurát, povedala som triezvo uvažujúc, dovtedy niekto vlezie do ulice a budeme sa tu prechádzať ešte pol hodiny, kým sa cesta vyprázdni. Pozri, povedala som odhodlane. Prikročila som ku kanve a plyšáka som vzala na ruky. Teda lepšie sa to píše ako realizuje, lebo medveď bol fakt veľký a keď som ho vzala do náručia, nevidela som na cestu.

Ukáž, povedala kolegyňa obetavo, zdrapla plyšáka za jednu labu a ja za druhú. Rozbehli sme sa s ním ulicou k vzdialenému autu. Hlavne nenápadne, pripomenula som, a hlasno sme sa rozosmiali. Keďže v kufri sme mali veci z výjazdu, pchali sme obrovského plyšáka na zadné sedadlo. Aha, pozri, ten medveď má len jedno ucho, zvolala kolegyňa prekvapene. Budem ho volať Macko Uško a bude sedieť pri mne v pracovni, zahlásila som. Tak aj bolo, Macko Uško tam bol mojim verným spoločníkom pár rokov. A pri odchode stade získal nový domov. Ach, áno, tak rozprávkovo sa začalo moje prepojenie s medveďmi, ktoré mi potom aj šamani kadejako pripomínali.

Zámer sveta sa hlasno rozosmial. Začalo skôr, len o tom nevieš, prezradil. Skôr, vravíš, uvažovala som prekvapene, ešte pred narodením? Prikývol. Hm, je to fakt zvláštny príbeh. Skúšala som vyloviť nejaké spomienku z destva, spojenú s medveďmi. Vlastne áno, mala som obrovského zlatožltého medveďa, ani neviem  čo sa s nim stalo, zrejme ho zničili moji mladší súrodenci či sestrine deti, keď boli malé, už dávno som ho nevidela. A včera mi pri utieraní prachu vypadla na hlavu z hornej police kniha Běž, řekla cesta. Prihodila som ju do postele, pod vankúš, aby som sa k nej vrátila. Určite ma čaká tá cesta lesom, vzdychla som si.

Keby si ma poslúchla, bolo by to jednoduchšie, dodal Zámer sveta, prečítaj si už konečne tú jednu knihu, to od Teba chcem. 

Prikývla som. Ani mne sa nepáči, že som ten sľub nesplnila doteraz, lebo sľuby som vždy plnila, aj keď som za sebou zanechávala krvavé stopy z vyčerpania. Vieš, dorobím tie dve práce a potom …

Musíš spomaliť, podotkol. Ako vždy mal pravdu. Hej, prikývla som. A mrzí ma, že som nesplnila ešte ten sľub, dodala som úprimne, do konca týždňa tú knihu naozaj začnem čítať. Viem si priznať chybu a ospravedlniť sa, aj nápravu vykonám. Na druhej strane čakám, ak mi niekto ublíži, aby mi povedal, že ho to mrzí a vidieť, že to myslí úprimne, inak by som sa necítila v bezpečí znovu s ním komunikovať. Len zrelý človek si vie úprimne priznať chybu a ospravedlniť sa. Nezvyknem to ľuďom vysvetľovať, pretože ak niekto nerozumie prečo mlčím, ako by potom chápal to čo hovorím? Druhá šanca človeku, ktorý mi nejako ublížil, by preto bola fakt výnimkou. Nemám rada falošné hry,

Zámer sveta pozrel na mňa pobavene. Tvoja nedôvera je múdra. Na druhej strane fascinujúca je, lebo putovanie lesom odkladáš kvôli predstave, že ťa tam medveď bude prenasledovať. Ibaže on ťa tam bude sprevádzať, to je rozdiel. 

Je fakt, že nedôvery je vo mne veľa, od tej krátkej pokecovej stáže má moja dôvera k ľuďom mínusové hodnoty. A hej, cítila som ako ma vedie svojimi slovami dopredu. nebýva zvykom, že mi Zámer sveta prisunie toľko nových informácií naraz. Ďakujem, povedala som, zdolaná tou záplavou vecí, nad ktorými potrebujem uvažovať. Je fakt, že putovať skôr či neskôr pôjdem, vyšlo mi to aj v jednej zaježovskej konštelačke kedysi, je to len otázka času. A faktom je tiež, že mám hrôzu z predstavy, že ma v tom lese naháňa medveď – neviem, kedy som si tú predstavu tak skreslila. Toto sú okamihy, keď veľmi silne cítim, ako ma Zámer sveta vedie po cestách, ktoré sú dané odvždy. Nič v živote nie je náhodné…

Aby som nepísala len o sebe – pripomeniem môj blog, v ktorom som písala o tom, aké more náhod môžeme vidieť v živote nášho vedca Čekana. Toho testkovidového. Naozaj ste v tom nevideli nijakú nenáhodnú náhodu? Nejdem argumenty z toho blogu opakovať, pozrite si ich v tom blogu, ak chcete

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/02/17/bordel-8-more-nahod-vedca-cekana/

Som hodne naivný človek, verím v ľudské dobro a naozaj mi je smutno z toho poznania, že sa nedá veriť každému. Každopádne, ak si myslíte, že hocikto by mohol sídliť blízko Fort Dettricku, ste ešte naivnejší ako ja.

A poviem vám, mala by nám táto vláda zverejniť, čo sa stalo s našimi testovými materiálmi, prečo to vtedy spisovala armáda, a kam tie výsledky šli. Veru, bol by to zvláštny príbeh, hodne zvláštny príbeh…

Elena

K diskusii  lavida    Podľa mňa to dané je v tom, že k istým veciam prídeme. A  dokonca aj opakovane nám ich Zámer sveta pristrčí pod nos, vracajú sa k nám niektoré dôležité veci, ak po prvý raz  niečo pokašleme. Niektoré preto, aby sme ich vedeli konečne odmietnuť, iné preto, aby sme ich prijali s dôverou.  Ale konáme my, čiže my si volíme ako v tej situácii koname – dobro alebo zlo, aktívny krok za dobro alebo pasívne prizeranie sa. Môžeme buď belieť, alebo klesať (dočasne, lebo Zámer sveta je dobrý učiteľ a lekciu nám vysvetlí jasnejšie). Vlastne si niekedy hovorím, či by sme nemohli múdrieť i bez tvrdých lekcií, bez všetkých tých rán v živote byť láskavejší. No možno by sme to nevedeli tak do hĺbky precítiť, ktovie…