Dýcha nám na krk lavína spomienok.
Roky plynú – a my márne čakáme, kedy sa rozbehneme k lepšej budúcnosti, márne čakáme…
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/11/03/sedemnasty/
November sedemnásty opäť sa blíži k nám.
Zo stromoch lístie padá a ja si spomínam
na mnohé krásne sľuby, z nich zostal iba prach
a možno slza,
čo sa kotúľa po lícach.
November sedemnásty znovu k nám prichádza.
Srdce chce zaspomínať, rozum ma odrádza.
Poskočiť od radosti vám opäť žiada sa?
Alebo ticho odpľuť a skríknuť „dofrasa“?
Len aby sme nezabudli, pripomínam – vodné delá ťahali na ľudí na námestí nie tak dávno, v roku 2020 – tí, ktorí sa teraz v opozícii tvária ako skupina archanjelov nesúcich vám dobro…
Tieto moje slová sú určené hlavne pre tých, ktorí budú stáť dnes v uliciach – z tej druhej strany protestujúcich más. Ktorí budú mieriť na ľudí vodnými delami, včera podvečer sťahovanými bratislavskými ulicami…
Aj tu – rok 2021. A tak je namieste si pripomínať pravdu.
Zas hady tiahnu, hmýria sa ich rady
veď ako inak – majú nás tak rady
a naše dobro chcú,
za tým ich duša volá
– no nachytať už môžu iba vola…
Utešujeme sa ilúziami, že veď už je skoro lepšie – aha, aj banány už sú…
Ľudia, ktorí v roku 1989 stáli na námestiach, postupne prehliadli klamstvá o budúcnosti, pretože budúcnosť prišla. A od tej predstavovanej a vytúženej má riadne ďaleko…
Ach, áno, banány jesto, buďte spokojní…
Čas spolu so snami uniká od nás,
budúcnosť visí jak na krku povraz,
s medovým motúzom falošní bratia,
keď sa naň lapíme, tak úsmev stratia…
Aj mandarínky máme konečne koľko chcete, aj mandarínky, áno. No ale prosím pekne, nemôžeme byť takí neskromní – však taký úžasný pokrok si vyžaduje aj nejaké obete – hádam sme schopní pre to niečo obetovať, nie? Nejaké tie maličkosti – napríklad dôstojnosť života, nádej, morálku, budúcnosť našich detí…
Naivné malé ovce kráčame vopred smele,
a ešte nás aj teší, že máme vlkov v čele,
k budúcnosti nás vedú, k úvrati paše hojnej,
nuž obete sú treba na ceste bohabojnej…
Však banány a mandarínky už máme – no a ešte aj cez hranice bez kontroly môžete chodiť – čo iné by ste chceli…
Sú cesty peklom, vrágame sa nimi
namiesto leta stále iba zimy,
chudoba, drina, samé prázdne sľuby –
to „záchrancovia“ majú mastné huby
a z našej práce luxusne si žijú,
vždy zopár sľubov pre naivných šijú,
vždy zopár smetí hodia davom hladným
ďalej ich vlečú prepadliskom zradným…
A tak ideme a ideme, potácame sa temnotou k svetlej budúcnosti…
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/11/17/zrkadlenie-10-novembrovo/
A roky plynú, budujeme stále,
tie veľké sny sú zrazu celkom malé,
na mandarínky netreba ti rady,
aj banánov dosť dovezú ti hady.
No cítiš šťastie? Spokojný si teraz?
To o tomto si sníval toľko neraz?
Dnes stojíme tu s rozbitými snami,
a naše deti stoja smutne s nami.
Nuž, ak sa pozrieš, povedať vieš razom –
ach, kto chcel toto?
Asi iba blázon…
Nuž, odvážne sa pozrime na odkaz Novembra…
Nedá sa mlčať a nedá sa báť,
Novembra odkazu tvárou treba stáť,
či ozaj priniesol to, čo sme chceli,
či zmysel a poslanie vidíme v cieli,
už sa nám blíži či vzďaľuje azda,
je táto cesta tá pravá brázda,
čo hĺbiť do dejín národa chceme,
alebo faloš, klam, národ tu drieme???!!
A pozrime sa aj do očí pravde o realite Novembra…
Tridsaťtri rokov je vek veru krásny, písať o tom sa dá v oslavnej básni,
no realita – tá je celkom iná, kráčame blatom, všade smrad a špina,
pravda a láska zdochli dávno kdesi – ak vôbec boli, to ma riadne desí…
Isteže, čaká nás skvelá budúcnosť. Možno, ak vykročíme správnym smerom…
Slovensko, ja Ti želám odvahu ku zmene,
nech budúcnosť zas vidíš úprimne nadšene,
šialene nech Ti bije srdce zas pre lásku,
nech nevodí tu nikto pravdu na povrázku,
nech lúče slnka všetkým zažiaria hrejivo
a spravodlivosť nie je mámivé marivo…
Hľadajme v sebe odvahu na krok správnym smerom…
Vidím davy ľudí, tie naivné davy námestí z 89. A potom zástupy ožobračených a zúbožených ľudí, ktorí už prestali veriť, že za zmenu treba bojovať. Stratili odvahu zmeniť svoj svet k lepšiemu. A tak plynie deň za dňom.
Za spravodlivosť treba bojovať. Ani rovnosť sa sama nerodí. A láska – len s odvahou sa dá k nej vykročiť. Dokážeme ju v sebe nájsť?
A tak nazrite do svojho srdca – či je v ňom odvaha na zmenu. A do svojho svedomia, načúvajte jeho tichému hlásku.
Alebo vybehnite nakúpiť banány. Aj mandarínky – pokojne aj päť kíl.
Zato maslo, maslo radšej nekupujte…
Elena
sotva máš pravdu, lebo Pfizer ani... ...
základná chyba po prevrate bola kupónová... ...
Väčšina ľudí si už na socializmus pamätať ani... ...
Najdlhšie po novembri vládol Fico tak sa... ...
ak človek chodí medzi ľudí, väčšína je... ...
Celá debata | RSS tejto debaty