otvorene

Sedemnásty november je sviatok – nesviatok. Ľudia, ktorí v roku 1989 stáli na námestiach, postupne prehliadli klamstvá o budúcnosti, pretože budúcnosť prišla. A od tej predstavovanej a vytúženej má riadne ďaleko.

Hm, dnes bilancujem a bilancujem. V živote, v článku i básni na Blogovinách.sk, tak prečo nie aj tu. Takže v dnešnom blogu bilancujme…

Spomínajme…

Spomínate si na Havlov prejav v roku 1989?  Vykladal v ňom, ako  komunisti ľudí zbytočne strašia, že bude nezamestnanosť, bieda a vraj to vôbec nie je pravda. Kto vtedy hovoril pravdu a kto klamal, vidíme dnes na vlastné oči.

Spomínate si na Havlove reči o tom, že musí zvíťaziť láska, pravda a rovnosť? A čo poviete, zvíťazili?

Spomínate si, ako nám prezentovali Havla ako morálny vzor? Nie, nie sú to podľa môjho názoru drobné ľudské chyby, ako sa nám snažia podaktorí navrávať dodnes, keď vyšli najavo jeho skutočné hodnoty a životné kroky – ak je niekto alkoholik, neverný a promiskuitný, údajne z rodiny výhodne kolaborujúcej so všetkými režimami.

Za spôsob, akým realizoval amnestiu a na slobodu sa vďaka nemu dostali i ťažkí kriminálnici, ktorí následne hneď pokračovali v trestnej činnosti, by si podľa mňa zaslúžil verejný tribunál.

Mnohí zrejme môžu skákať od radosti, že nenapísal nikdy svoj pravdivý celoživotný príbeh…

Štvrťstoročie cesty od Novembra…

Uplatňovali sme tie správne hodnoty? Akých konkrétnych morálnych hodnôt je pre nás „Západ“ vzorom? Tento životný štýl je to, čo sme chceli?

Dostali sa na čelo spoločnosti tí správni ľudia? Politici, ktorí sa na Slovensku dostávali k moci, sledovali len vlastný prospech a lobistické záujmy, odmeňovali verných a nám „uťahovali opasky“.  Ste spokojní s tým, kam sme sa v tejto spoločnosti za ten čas dostali? Ste spokojní s tým, kam smerujeme do budúcna – je to svet, ktorý chcete zanechať svojim deťom?

Ja nie.

Dnešok…

Nikto z tých, ktorí sú pri moci, nie je pre nás morálnym vzorom. Nikto z nich nie je ani tým nebojácnym hrdinom, kto by túto spoločnosť mohol a chcel vyviesť z marazmu, do ktorého sa za štvrťstoročie dostala.

Pred časom som na jednu medzinárodnú konferenciu písala spolu s dcérou prácu o tejto spoločnosti, o medziiným aj o strate ľudskosti, poklese medzigeneračnej úcty i medziľudskej dôvery, sociálnej korózii, či kríze sociálneho štátu. Ľudia žijúci v súčasnej slovenskej spoločnosti bez dostatočnej sociálnej ochrany, pod tlakom existenčných problémov, nespravodlivo nastavenej príjmovej diferenciácie a rastúcej sociálnej nerovnosti, v područí pseudohodnôt, s nízkou vymožiteľnosťou práva, v ktorej sú ako „úspešní a elitní“ prezentovaní nedovzdelaní jednotlivci bez morálnych zábran. Signály o telesnom, duševnom a sociálnom zdraví tejto spoločnosti sú alarmujúce. Existuje tu množstvo paradoxných trendov

• proklamuje sa význam práce ako zdroj obživy, no v tejto spoločnosti vzniká vrstva „chudobných pracujúcich“, nemožnosť dôstojného života i napriek práci,
• proklamuje sa význam strednej triedy ako garanta sociálnej solidarity, no v slovenskej spoločnosti nie je podporovaná,
• proklamuje sa zvyšovanie životnej úrovne, no pribúda chudobných, rastie tu bieda,
• proklamuje sa rastúca potreba starostlivosti o ľudí s postihnutím a starých ľudí, no kvalita i rozsah starostlivosti štátu o nich je čoraz horší, klesá dostupnosť služieb pre nich,
• proklamuje sa formálne hodnota rodiny, no skutočná starostlivosť o rodinu v realite sa zhoršuje, najmä vo vzťahu ku pracujúcim viacdetným rodinám.

No hej, dalo by sa pokračovať ešte dlho. To je smutná vizitka nášho dneška.

Kam vedie cesta…

Spoločnosť, ktorá by bola „zdravá“, musí podľa mňa kráčať cestou tradičných hodnôt, silných rodinných väzieb a mať pevný systém morálnych hodnôt.

Úcta k starobe, starostlivosť o deti, prísne postihovanie zla – kriminality, bezohľadnosti, dôraz na morálne vzory.

K tomu niet čo dodať.

A čo záverom…

Nekonečné exekúcie, sociálne samovraždy, zástupy nezamestnaných…Potravinová nesebestačnosť, predlžovanie veku odchodu do dôchodku, mladí nezamestnaní, spoplatňovanie a nekvalita zdravotnej starostlivosti, žobráci, bezdomovci, terorizmus, migranti, stupňovanie napätia v spoločnosti i celosvetovo, hrozba tretej svetovej vojny…

Hlavne, že na banány a mandarínky už nemusíte  stáť v rade…

.

.Elena K. Ištvánová   Predná Hora, .