otvorene

Občas nás život stavia do situácii, že sa ocitneme na jednej strane barikády. A na jej druhej strane je naše svedomie a česť.

Tieto moje slová sú určené hlavne pre tých, ktorí budú stáť dnes v uliciach – z tej druhej strany protestujúcich más. Ktorí budú mieriť na ľudí vodnými delami, včera podvečer sťahovanými bratislavskými ulicami.

A ak v tejto chvíli plačem, tak to preto, že som sa vždy viac riadila srdcom ako rozumom a vždy som bola viac človek ako profesionál. Nikdy, nikdy, nikdy by som neodstrihla lano s parťákom, ani keby sa zrútil celý vrtuľník. Ja v tom mám jasno – a teraz chcem, aby si v tom urobili jasno i tí z vás, ktorí dnes budú stáť a rozhodovať o tom, či na čísi rozkaz proti davu bezbranných ľudí použijú vodné delá.

Ach, hej, poviem vám niečo o Treblinke…

Ako človek stráca vlastnú tvár?

Alebo ju nestráca, lebo také niečo sa nedá stratiť – jednoducho ju „iba“ nemal?

Niekedy si kladiem otázky, na ktoré hľadám odpoveď dlho, dlho. Dávam si túto otázku v rôznych situáciách. Keď vidím v živote ženy ochotné vliezť do postele ženatým chlapom – stavajú sa „iba kurvou“. Keď právnici a ďalší zástupcovia spravodlivosti dokážu kriviť paragrafy, hájiť vrahov, robiť darebáčiny všetkého druhu. Keď stojí policajt alebo vojak oproti zúfalým davom bojujúcim za spravodlivosť a lepšiu budúcnosť pre svoje deti.

To, ako sa v nich zachováme, nás navždy onálepkuje. Je to ako zámok a kľúč, že človek, ktorý svoju tvár má, by sa nikdy na niektoré miesta nepostavil? Možno oddeliť ľudskosť od profesionality, alebo prílišnou profesionalitou strácame ľudskosť?

Neviem, aký je to pocit stáť na barikáde proti svojej cti a svedomiu…

Neviem to, nikdy som sa tak nepostavila – lebo pre moju vodnársku dušu je pravdivosť a sloboda niečo ako vzduch, potrebujem ich k životu. Ale niekedy nás život vedie rôznymi cestičkami a postaví nás do situácie, kedy musíme túto dilemu riešiť. Ako dnes tí, ktorí budú stáť proti davom ľudí, protestujúcich proti „úžasným desaťročiam slobody na Slovensku“.

Lebo tí ľudia sa na námestia nepostavia kvôli korone, ako sa to snažia pretočiť niektoré médiá. Postavia sa tam – a idú z celého Slovenska – lebo sú zúfalí. Prestali veriť, že ideme tým správnym vlakom.

Lebo tie úžasné desaťročia „budovania demokracie“ z nich urobili ľudí ktorí zažívajú nezamestnanosť a biedu a kopy prázdnych sľubov. Desaťročí, počas ktorých sme doháňali „Západ“ – žiaľ, predovšetkým cenami, a nie našou životnou úrovňou. Desaťročí, počas ktorých sme sa stali zberňou ich potravinového odpadu. Desaťročí, počas ktorých nás k čoraz lepšej budúcnosti viedli čoraz hroznejšie kreatúry, bez morálky, v prepletenci mafiánov. No kto by veril takej ceste?

Rozumiem tomu, že tí ľudia na námestiach sú zúfalí, a túžia po zmene.  Aj vy tomu rozumiete, druhobarikádoví? Navlečiete dnes uniformy, vezmete štíty a vyrazíte čeliť davom. Davom, z ktorých daní ste platení. Davom, v ktorých stoja vaši kamaráti, spolužiaci z prvej triedy, aj vaši bývalí učitelia, vaše prvé lásky a ich deti. Davom, ktoré chcú znovu nádej, že pôjdu cestou, ktorá má zmysel – lebo na tejto ceste ju stratili a prestali tej ceste veriť. Davom, ktoré nebojujú proti vám, ale proti tým, ktorí im nádej zničili…

Naozaj chcete strieľať do nich, hnať ich vodnými delami, zatýkať ich?

Ach, hej, poviem vám o Treblinke v tejto chvíli. Je to úžasná kniha – ak si ju prečítate, nikdy na ňu nezabudnete, ak máte čo len kúsok živého srdca. Je o tom, čo páchali ľudia, ktorí stratili svoju ľudskú podstatu. Pretože Treblinka je aj dedinka v Poľsku. Bol tam koncentračný tábor, vyvraždili v ňom vyše 870 000 ľudí.

V roku 1970 sa konal súd s druhým veliteľom Treblinky Franzom Stanglom. Ako šéf sa staral o hladký chod vyvražďovania. Keď sa odvolával voči rozsudku, povedal: „Konal som iba svoju povinnosť. Moje svedomie je čisté.“ – To nie ja, to povinnosť, to rozkaz.

No čo, druhobarikádoví? Aj vy už máte sami za seba jasnú svoju odpoveď na dnešnú dilemu?

Je to ťažká dilema v živote – stáť oproti svojej cti a svedomiu.

Elena   17.11.2020