Život je niekedy naozaj krutý. A tak v tejto chvíli pokračovanie príbehu Oni tiež píšem…
V tohtoročnom silvestrovskom blogu Oni tiež som písala, že zvieratá cítia bolesť a strach, trpia ako my, a uviedla som príbeh veľryby Tahlequah, ktorá pred pár rokmi plávala morom so svojim mŕtvym mláďaťom 17 dní a ostatní členovia veľrybieho stáda jej pomáhali jej smútok zdieľať tým, že jej mŕtve mláďa striedavo pomáhali niesť. Písala som teraz o tom, ako sa teší s jej novým mláďaťom – tak smutné pokračovanie toho príbehu život zasa raz napísal.
Tahlequah opäť nesie morom mŕtve mláďa
Milujúca mama Tahlequah opäť smúti za svojim mŕtvym dieťaťom a nesie ho morom.
Nerozumieme smútku veľrýb. A dokonca ani smútku ľudí okolo nás nie, dodávam.
Nádherný článok o smútku mám po smrti ich dieťaťa mi k tejto téme práve včera ráno privialo
Téma smrti detí, no najmä prenatálna či perinatálna, je v našej spoločnosti veľkým tabu.“ Aj preto chce Jana svojím príbehom prispieť k rozvoľneniu tejto bariéry, Smrť ako taká je bolestivá, no ignorácia zo strany tých, ktorí tu majú byť pre nás, ešte bolestivejšia.“
Mama po smrti svojej dcérky Agátky v článku hovorí o tom, ako nevieme čeliť strate a smútku iných, otvorene hovoriť o pocitoch s ľuďmi po strate. Ako hrozne pôsobí „utešovanie“, že predsa už máš alebo že ešte budeš mať deti a nerozumejú sa jej smútku.
Plne ju chápem – už rok po smrti syna som sa i ja stretla s reakciami „preboha, prečo si v čiernom, čo sa stalo“. Akoby smútiť bolo nepatričné, pritom mne rany dookola jatrilo vyšetrovanie synovho úmrtia, a ťahajúce sa súdy celých 5 rokov. Isteže, smútiť trebárs pár rokov za partnerským vzťahom, ktorý sa rozpadol, by nebolo namieste a skôr o patológii to podľa mňa vypovedá, ale smrť je stratou, ktorá bolesť len mení v čase. Čím hlbšie milujeme, tým viac smútime – a smrť dieťaťa je najťažšou zo životných strát, to priznávajú aj odborníci.
Ľudia často nevedia pracovať s pocitmi ani u seba ani u iných úprimne – a nedokážeme preto poskytnúť smútiacemu emočnú podporu. Niekedy stačí naozaj jednoduchá otázka – Aké to pre teba je? Ako sa cítiš? Chceš o tom teraz hovoriť?
Podľa mňa v takej ťažkej situácii je dôležitý ten, kto nás ticho sprevádza. Vidí našu bolesť, a nemusí sa hrať na nášho liečiteľa, lebo to ani nejde – bolesť môžeme u seba liečiť len sami – a času na to potrebujeme každý rôzne dlho. To, že je tu, že je účastný a zaujíma sa o to, ako nám je, je zo všetkého najviac. To je to vlákno, ktoré nás naozaj viaže k životu. Taký človek si potom zaslúži od nás s odstupom času počuť – veľmi si cením, čo si pre mňa v tej situácii urobil a ďakujem Ti za to úprimne.
Na druhej strane je prežiť takú stratu a silné zranenie aj cenný dar – dostane nás na hranicu vlastnej smrti. Aj šamani hovoria o tom, že „musíš zomrieť, aby si mohol žiť“ – a transformačný charakter takého zážitku na hranici smrti vnímajú. Táto životná skúsenosť nás učí žiť oveľa hlbšie, dívať sa pozornejšie a súcitiť viac.
Ak vidíme svet okolo seba citlivo, uvedomujeme si, že rovnako ako my cítia bolesť a strach zvieratá, ktoré trpia ľudskou hlúposťou, nezodpovednosťou a bezohľadnosťou.
O to viac cítim úctu ku všetkým, ktorí bezbranným zvieratám pomáhajú – mnoho ľudí aj počas sviatkov trávilo čas tým, že chodili kŕmiť túlavé mačky, zachraňovali trpiace zvieratá z osád či z ulice – aj na Vianoce, podaktorí až do večera.
A k tomu sú ešte títo ľudia vystavovaní urážkam od takých, ktorí nechápem prečo chodia do mačkárskych skupín – napríklad istý pán Jurino, alias Juraj, ktorý vypisuje do mačkárskych skupín nenávistné a urážlivé komentáre. Mala som silné pokušenia dať vám tu jeho fotku a celé meno, ale načo? Tým, ktorí ho nepoznajú, to môže byť jedno – a tí, ktorí ho poznajú, určite aj sami vedia, že je ujetý.
Viaceré skupiny ho blokujú, no v niektorých si povedali, že je to strata času, lebo si vyrobí nový profil a znovu sa tam hrnie. Pred časom som sa snažila toho pána osloviť v dobrom ja, aj mi prisľúbil nápravu – že jednoducho prestane s týmito diskusiami – ale zjavne to bola strata času veriť jeho slovu. Takže i mňa už prešla trpezlivosť.
Určite by som sa nevybrala do skupiny Milujeme whisky, pretože ju nepijem. Nerozumiem vonkoncom motivácii takých ľudí, ktorí nemajú láskavý vzťah ku zvieratám a pritom chodia diskutovať do skupín, ktoré sa im venujú – zrejme nemajú v živote nič zmysluplné, keď takto trávia čas diskusiou o tom, čo si nevedia ceniť.
Rada by som verila tomu, že skôr či neskôr život naučí pokore každého z nás, a pomôže nám životne zmúdrieť. Aby svet bol láskavým a bezpečným miestom pre všetky živé bytosti.
Lebo sme v mnohom navzájom odlišní – no nech sme v akomkoľvek veku, s akýmkoľvek postavením či vzdelaním, s rôznou výškou a výškou, farbou očí a vlasov, poznáme bolesť a smútok.
Všetci sme zažili stratu.
Každý z nás je Tahlequah.
Elena
P.S.:
Fotka je moja, pravdaže. Vidíte bieleho draka? NIe každý ho vidí, a iba jeden človek vidí jeho hlavu otočenú smerom k sebe s energiou šťastia a slovom Ďakujem.
Celá debata | RSS tejto debaty