V živote nejde všetko tak, ako by sme si priali.
Je to dobré, iste, no ku pochopeniu toho treba prikráčať cestou, na ktorej zanechávame krvavé stopy.
Hej, pravdaže, život nie je len o logike.
Občas sa s ňou môžeme dopracovať k problému. Opakovane vám v blogu pripomínam ten krásny príbeh, ako napríklad aj poľskí turisti v Tatrách sa rozhodli na túre v situácii nepohody postupovať dôsledne logicky a tak požiadali o pomoc umelú inteligenciu. Tá im vytýčila trasu, ktorou majú ísť, čím ich dostala do problémov ešte väčších, pretože vybrala trasu najkratšiu, bez ohľadu na reálnu možnosť jej použitia – skončili privolávaním záchrannej služby vo večerných hodinách, ako celý príbeh s varovaním popisuje článok v linku
ChatGPT im navrhol najkratšiu cestu, no nezohľadnil ich skúsenosti ani podmienky, ktoré v horách panovali. Bohužiaľ, systém nebral do úvahy náročnosť terénu ani fakt, že ide o zimu s extrémnymi podmienkami,
Zabávam sa na tom znovu a znovu, lebo je to veľmi poučný príklad toho kam nás môže zaviesť bez hlavy pridŕžanie sa logiky.
Dumám dnes o tom, aký podiel „zdravého rozumu“ a srdca by sme si mali v živote namixovať. Lebo pridržať reality a faktov je v rôznych životných situáciách namieste, no na druhej strane snívanie, nádej a zázračno tiež majú svoje čaro. Musím priznať, že u mňa srdce a snívanie majú silnú prevahu.
Úplne sa pustiť logiky a riadiť sa iba srdcom a snami môže byť však nebezpečné. Sú v živote situácie, kedy je iluzívnosť zničujúca, a má dopad na nás samých a aj na naše okolie. Trebárs žena čakajúca na zmenu správania partnera agresora k lepšiemu devastuje takouto ilúziou aj svoje deti. Stanú sa zlomenými empatmi alebo agresormi, oboch verzií je lepšie ich ušetriť.
Na druhej strane je podľa mňa fajn ísť cestou srdca a načúvať práve jeho hlasu, lebo nám to dodáva nádej. Napríklad ak niekto blízky či my sami vážne ochorieme, nádejný postoj pomáha. Ak zažívame ťažké časy, je „svetielko v tme“ dôležitým sprievodcom na našej ceste. Každý máme svoje „svetielka v tme“, aj lieky na chvíle nepohody. Hrejivé slnečné lúče, spev vtákov a šum lístia v korunách stromov, zázračná sila života dodáva oporu znovu sa nadýchnuť. Hudba je celkovo liečivá, o tej mojej obľúbenej som v blogu párkrát niečo spomenula, takže opakovať sa nejdem. Jedna zo silných vecí pre mňa v situácii, kedy sa cítim biedne, je hlas Patrície Tervinovej a úlomok melódie „tancujúceho srdca“ z jej meditácie, ktoré si vnútorne prehrávam.
Zámer sveta sa pobavene rozosmial nad mojou úvahou.
Milo sa naň usmievam v tejto chvíli, lebo k mojim dnešným narodeninám prišla presne dnes kniha, ktorú mi v minulom týždni podivne náhodne nenáhodne prihral. Ešte stále netuším, čo mi ňou chce povedať, no teším sa, že mi pomôže urobiť ďalší krok na mojej životnej ceste. Lebo akosi neviem, ktorým smerom chcem vykročiť a aj keď nie každý kto hľadá cestu je stratený, ja sa teraz stratene cítim. Zaviazla som v komfortnej zóne spokojnosti s pocitom, že tu ma nič neohrozuje.
Zakaždým ma fascinuje tá jeho hra v situácii, kedy som presvedčená že naozaj nič nechcem a Zámer sveta zrazu príde, natiahne ruku a povie “pozri, toto je presne to, čo naozaj chceš“. A ja si uvedomím, že presne to v hĺbke duše naozaj chcem. A tak hoci som doteraz o tej knihe nikdy nepočula, keď mi Zámer sveta pred týždňom prihodil o nej informáciu, cinklo vo mne poznanie, že je pre mňa čímsi dôležitá. Je o transformácii osudu a volá sa Cesta k vlastnímu Já.
Podchvíľou mi volajú a píšu moji gratulanti, tak som nateraz vzdala písanie odborného článku, lebo sa naň veľmi nesústredím.
„Povedz mi čo by si naozaj chcela“ ozval sa Zámer sveta tíško.
Vedela som to v tejto chvíli presne. „Chcem si pozrieť tú nahrávku, ktorou si mal predvčerom rozplakal“, povedala som, „ ďakujem ti za ňu, je to naozaj prekrásne“.
Plačem zakaždým pri piesni Hallellujah, lebo pri ňom od truhly môjho syna odtrhli a odsunula sa preč. Táto verzia tej piesne je tá najkrajšia, akú som kedy počula, no neviem celkom presne prečo ma tak dojím. Pôsobiť na mňa ako liečivé objatie. Pozrite, krehké a úžasné:
Dáme hru, poď, zašepkal Zámer sveta.
Hmmm, prečo nie? Už dávno sme sa ju nezahrali, odpovedala som. Úprimne, bola som hodne zvedavá čo mi dnes chce povedať, tak narodeninovo. Lebo po celý deň si ma podchvíľou doberal a niečo mi posúval. Pochabo ma rozosmial v skorom ráne, keď som vybehla na balkón a smerom ku kopcom zavaleným šedomodrou hmlou som Zámeru sveta pochabo zahlásila „ ach, chcelo by to trochu slnka“. V tej chvíli mi zlatistý pás slnečných lúčov ponad tú temnú hmlovú masu na pár okamihov strihol.
A tak som knihu náhodne nenáhodne otvorila.
Skutočný cieľ je orientovaný na to, aby prinášal úžitok veľkému počtu neznámych ľudí.
Poslanie, to je predsa poslanie, že – otočila som sa k Zámeru sveta.
Prikývol. Mne sa pri slove poslanie vynára iba predstava veľkého projektu, ktorá ku mne kedysi priplávala. Možno ma to posunie niekam inam, alebo sa veci zložia tak, aby som ten veľký projekt mohla realizovať. Uvidím, ako sa to všetko poskladá.
No tak dopíšem ten odborný článok, a pozriem sa do tej mojej novej knihy, aké poznanie pre mňa prináša…
Elena
....."Skutočný cieľ je orientovaný na to,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty