Dieliky skladačky tohto týždňa zapadajú do seba. Dni v ňom odsýpajú každodenné povinnosti, no medovú vôňu a chuť prinášajú veci s ním spojené v súkromí nášho malého rodinného sveta. Z ticha šťastia som k svetu nazrela.
Pri pohľade na správy na sociálnych sieťach rôznosť tvárí sveta sa v nich prepletá. Kde-tu svietia kvapky dobra, prinášajúce svetlo poznania, že nie všetci ľudia sú ľahostajní a trápi ich i osud starého pána, ktorý sa náhle ocitol bez domova so svojím psíkom.
Je fajn tieto kvapky dobra vidieť poletovať ako svätojánske mušky v temnote nášho bežného civilizovaného sveta. V ňom nás ovalí svojim smradľavým dychom politikárčenie, záľaha celebritných pletiek a kriminálnych správ, ktorými žije cez médiá vonkajší svet. I ľudskej hlúposti a bezohľadnosti, či klamstiev. Škoda aj strácať čas písaním o evidentnom klamstve, ako „zrazu vedci v šoku ostali“
že u malej časti populácie sa po očkovaní môžu objaviť dlhodobé chronické príznaky, ktoré pretrvávajú mesiace až roky. Vedci z Yale nedávno identifikovali možné príčiny tohto stavu, ktorý nazvali post-vakcinačný syndróm (PVS).
Podaktorí to vedeli od začiatku, klamali naivným ľuďom do očí a tešili sa, že podvodne vlákané „informované súhlasy“ ich darebáctva kryjú.
Venujem čas radšej inému článku k téme, ktorý podľa mňa problém signalizuje. O bezohľadnosti slovenskej spoločnosti vypovedá
Samotná správa článku prináša vyjadrenie verejného ochrancu práv, ktorý poukázal na nesprávnosť postupu ministerstva zdravotníctva. To si nenašlo čas odpovedať občanovi na jeho list za 21 mesiacov.
Úradnícka malichernosť a pribrzdenosť toho ministerstva pre mňa nie je nijakou novinkou. Už dávnejšie som v blogu poukázala na zvláštnu komunikáciu jeho zamestnancov. To bolo v časoch, kedy zvažovali robiť kurzy komunikácie pre zdravotníkov, aby sa k pacientom správali slušne a komunikovali s nimi civilizovane. Na základe listu ministerstva – odpovede na môj list – som totiž nadobudla dojem, že tie kurzy komunikácie by mali začať určite aj na ministerstve
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/10/03/dnes-29-ryba-smrdi-od-hlavy/
Zdá sa že od tých čias sa tam toho veľa nezmenilo. Neposlať človeku odpoveď za 21 mesiacov je skutočne nehorázne. O to viac, že ide o človeka, ktorý má závažné zdravotné problémy. Má ich v dôsledku kovidvakcinácie, a tak sa kompetentní na ministerstve zdravotníctva tvária ako mŕtvy chrobák.
Ibaže takto to ísť nemôže, lebo s následkami kovidvakcinovania ani zďaleka nezápasí iba 1 či 2 ľudia u nás. Na skutočnosť, že politici sú si vedomí oprávnenosti nárokov ľudí, ako aj skutočnosti že takýchto ľudí môže byť u nás pomerne veľa, poukazuje aj informácia v tom článku, že
Je uznesenie vlády z 15. januára, ktorým bola ministrovi zdravotníctva a ministrovi financií uložená úloha predložiť na rokovanie vlády návrh zákona o zriadení Fondu na odškodňovanie obetí očkovania na COVID-19, a to v termíne do 31. decembra. „Ministerstvo zdravotníctva SR sa už touto úlohou zaoberá,“ uzavrelo MZ.
Rovnako článok ukazuje, že občanov ktorí sa s poukázaním na svoje trvalé následky a škody na zdraví v dôsledku kovidvakcinácie na ministerstvo zdravotníctva obrátili, je skutočne viacero
„Na základe uvedeného Ministerstvo zdravotníctva SR inštruovalo listom každého žiadateľa o odškodnenie o odporúčanom postupe pri uplatnení náhrady škody. Ministerstvo zdravotníctva SR nikdy so žiadnym žiadateľom o odškodnenie nevyjednávalo o ním uplatňovaných nárokoch, keďže na to nemá potrebnú kompetenciu. O priznanej výške náhrady môže rozhodnúť jedine súd,“ ozrejmilo MZ, ktoré zároveň uviedlo, že Slovenská republika sa podľa zákona o liekoch nemôže zbaviť zodpovednosti za prípadné nežiaduce účinky očkovacích látok proti ochoreniu COVID-19.
Ministerstvo ale hrdinsky pomlčalo o tom, koľko takýchto žiadateľov ich doteraz oslovilo.
Tak či onak, ministerstvo všetkých žiadateľov odkazuje na súdne konania.
Ministerstvo zdravotníctva v reakcii uviedlo, že na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné sa obrátiť na vecne príslušný súd, ktorý nezávisle rozhodne o uplatnenom nároku a prípadne aj o výške odškodnenia.
Otvorene si povedzme, že je to hodne nepekný počin zo strany štátu.
Súcitím s tými ľuďmi, ktorí majú závažné zdravotné problémy iba preto, lebo uverili manipuláciám a vyhláseniam verejne činných osôb, respektíve aj existenčnému nátlaku, ktorý tu niektorí politickí predstavitelia ako verejní činitelia vo funkciách na ľudí vyvíjali. Mohla by teraz vybehnúť Čaputová v niektorom z tých jej „outfitov“ – v ktorých sa pretŕčala s kecami, že vakcína je sloboda – a porozprávať ľuďom so závažnými následkami na zdraví v dôsledku kovidvakcíny, od čoho ich tá vakcína oslobodila.
Mimochodom – pre nás všetkých bude užitočné vidieť pravdu, či táto vláda skutočne má záujem spravodlivo potrestať vinníkov. Uvidíme ju pomerne rýchlo – môj podnet ohľadne podozrenia zo zneužitia funkcie verejného činiteľa pri celoplošnom testovaní Generálna prokuratúra už postúpila ďalšej inštitúcii na riešenie. Takže uvidíme veľmi skoro, či tu niekto bude mať snahu pretierať pravdu, alebo či vinníci konečne budú nútení prevziať zodpovednosť za svoje skutky. Ale nie o nich dnes chcem písať.
Veľmi dobre rozumiem tomu, aký zúfalý boj majú začať viesť ľudia, ktorých vakcíny závažne poškodili na zdraví. Veľa ľudí sa preto vzdáva snahy o spravodlivosť, a zostáva im len zatrpknutosť a sklamanie, či hlboký pocit viny, že sa vzdali. Cítili sa prislabí na to, aby sa vystavovali ďalšiemu utrpeniu, či mali strach z nedostatku financií, aby si mohli zaplatiť právnika. Stretla som niekoľko z nich na svojej ceste, a s úctou myslím aj na ich bolesť.
A potom sú tu tí, ktorí to nevzdali – a za spravodlivosťou kráčajú napriek tomu, že na tej ceste zanechávajú krvavé stopy. Človeka poznačí taká cesta. Na jednej strane si začnete vážiť u ľudí jazvy, ktoré svedčia o tom, že zažili ťažké časy a rozumejú im. Na druhej strane však už nedáte svoju dôveru hocikomu, a tomuto štátu už vôbec nie. Aj v mojom prípade – keby odo mňa čokoľvek tento štát potreboval, budem presne tam, kde bol on, keď som ho na ceste za spravodlivosťou potrebovala ja. Lebo spravodlivosť nie je len o tom, že vyhráte súdny spor – a dokonca ani o tom nie, že by lekárku ktorá smrť môjho syna zavinila posadili do väzenia namiesto podmienky a trojročného zákazu činnosti – je hlavne a predovšetkým o tom, čomu vás štát vystavuje na ceste za spravodlivosťou. Prešla som si peklom slovenských súdov v situácii, kedy som bojovala za spravodlivosť pre svojho syna, ktorého smrť zavinila lekárka v nemocnici. Viem veľmi presne, čomu štát vystavuje ľudí, nútených za spravodlivosť pre seba či svojich blízkych bojovať prostredníctvom slovenských súdov. Pochybné postupy vyšetrovateľov, ťahanie času cez posudky znalcov, či nekonečný príbeh súdnych konaní kde sú obete sekundárne traumatizované páchateľmi a ich advokátmi – to všetko je cesta za spravodlivosťou na Slovensku. To všetko popri tom, že zápasíte s vlastnými démonmi – s bolesťou a žiaľom zo straty, s chvíľami, keď nevládzete nielen urobiť krok, no ani dýchať. S okamihmi, keď vediete s Bohom tichý dialóg, že vkročíte pod najbližšie auto, len nech vráti život vášmu dieťaťu. So zodpovednosťou i záväzkami, ktoré máte v bežnom živote.
Toto peklo je systémové týranie. Je najvyšší čas ho ukončiť. Je to ten správny čas, povedal Zámer sveta. Kedysi som zničila cédečka so záznamom zo súdnych konaní, tak ako i všetky písomné dokumenty, aby ma minulosť už tak nebolela a pohla som sa ďalej. Našla som ale v tomto týždni na zapadnutom usb kľúči všetku tú dokumentáciu i nahrávky – je to pre mňa znamenie Zámeru sveta. O to viac, že je to v tomto týždni, pre mňa je to dvojnásobne symbolické. Som pripravená tie nahrávky dať do rúk ombudsmanom, či ich zverejniť – i za cenu, že by ma za to stíhali – lebo potom by si veľa ľudí konečne uvedomilo, akému peklu sú u nás vystavované obete v rámci pseudoochrany práv páchateľov.
Treba si pripomenúť, že aj tretiu stranu má táto minca – tú hranu, na ktorej sa môže postaviť. To je to, čo robíme dnes tí, ktorí sme prešli touto cestou – že bojujeme za väčšiu ochranu vás ostatných a väčšiu dostupnosť spravodlivosti v prípade, ak sa touto cestou musíte vydať. Verím, že prezident sa stane dôstojným garantom potrebnej multirezortnej spolupráce pri systémovom riešení problematiky. Tieto kroky môžu byť užitočné aj pre ľudí, o ktorých dnes píšem – pre všetkých tých, ktorí prišli o zdravie kvôli kovidvakcinovaniu. Hlboko s nimi súcitím.
Je hrozné prísť o zdravie, lebo ste verili zástupcom štátu, alebo ste sa nimi dali zastrašiť existenčnou hrozbou. Ešte hroznejšie ale je musieť sa domáhať v takej situácii spravodlivosti na slovenských súdoch – v situácii, že ste chorý a slabý, bez dostatočného príjmu, lebo nevládzete pracovať. Uvedomujem si, koľko síl ma to stálo – cez deň v práci, lebo tri študujúce dcéry boli pre mňa záväzkom, ktorý som tiež nemohla vzdať. V noci písanie listov všetkým tým inštitúciám, študovanie si legislatívy. Zúfalé výkopy za spravodlivosť môjmu synovi. Ako to zvládnu tí chorí ľudia?
A viete čo je ešte horšie? Popri bezohľadnosti spoločnosti, ktorá tých ľudí do tohto stavu dostala, je tu bezohľadnosť ľudí okolo nich. O tejto podivnej bezohľadnosti sú výpovedné komentáre v diskusii pod vyššie spomenutým článkom. Diskutéri už teraz závidia ľuďom, ktorí by nepochybne akékoľvek peniaze vymenili radšej za zdravie, peniaze ktoré ešte ani nemajú prisúdené!!!
Podaktorí sa pohoršujú, že prečo by sa tým ľuďom na zdravotné následky mali skladať oni. Nech sa im poskladajú len vakcinovaní, lebo oni sa nám vtedy vysmievali, chceli aby sme si za ošetrenie priplácali – a dokonca nás chceli vakcinovať nasilu povinne. Rada by som im pripomenula, že vakcinovať nás chcela banda progresívcov, i petíciu spisovali pod Biháryovej vedením. Ale zároveň chcem cynicky naivným diskutérom podotknúť, že mám vážnu pochybnosť o tom. koľkí z tých po povinnom vakcinovaní národa túžiacich progresívcov sú sami vakcinovaní.
Nemalé peniaze bude stáť náprava tých škôd po vakcinovaní, isteže. Už aj stojí, pretože zdravotné následky tí ľudia majú a blúdia s nimi po lekároch. Ibaže tie reči diskutérov o tom, ako sa oni na liečení ľudí trpiacich následkami kovidvakcíny podieľať finančne nemienia, mi pripadajú hodne úbohé. Pripomenulo mi to časy, keď krátko po smrti môjho syna vykladala istá pani v Revúcej v obchode ako sa ideme obohatiť. I blog som o tom napísala vtedy
Čo dodať? Ako to po prečítaní článku výstižne zhodnotila moja dcéra Kika – sú dva druhy ľudí: tým jedným by mal Boh zhodiť auto priamo z neba, tým druhým by ho mal zhodiť tiež – priamo na hlavu.
Rovnako primitívni mi prišli terajší diskutéri.
A nie, anticipačné články nepíšem zo žartu. Opakovane som upozornila, že podľa mňa vývoj celého toho problému v čase bude smerovať buď ku tlaku na spravodlivosť voči páchateľom v spoločnosti, alebo ku prevzatiu spravodlivosti do svojich rúk niektorými zúfalými poškodenými.
Je to stále tá hra „kedy vieme, že niekto robí pizzu“. Už v nej prechádzame zo štádia „kupovanie korenia na pizzu“ do štádia „ktosi tu miesi cesto na pizzu, natiera ho omáčkou na pizzu a položené na plechu na pizzu posypuje ho obľúbenými ingredienciami na pizzu“…
Nuž, neviem či za to môžu klimatické zmeny, to otepľovanie, ale primitívov na Slovensku zjavne pribúda…
Elena
P.S.: Mimochodom, Česi už jeden prípad odškodnenia za smrť dieťaťa po vakcinovaní majú súdne ukončený
K diskusii stredoslovenský Bača Nie je problém preukázať, či platí teória, že na kovid ochoreli práve nevakcinovaní. V mojom okolí to bolo presne naopak.
Dobrý príspevok, polemický a odvážny. Opätovne... ...
No môžeme to aj otočiť. Nemalé peniaze stojí... ...
hm, hmm, hmm- veď ak je niekto poškodený, som... ...
Celá debata | RSS tejto debaty