V Česku sa ozývajú hlasy ľudí, ktorých smrť pani Elišky doviedla ku pochopeniu, že ju nechali samú v boji za spravodlivosť. Statusy píšu obyčajní ľudia, ktorých jej smrť zasiahla.
Položíme si dnes preto otázku, čo je najdôležitejšie, aby človek prežil ťažkú udalosť. Je to opora okolia, pocit že v tom nie ste sami? Je to viera v niečo väčšie ako my sami? Je to nádej a pocit zmysluplnosti života napriek všetkému? Čo nás drží, keď sa náš dovtedajší svet zrúti?
Čo nás vedie k tomu, aby sme to nevzdali, či aby sme to vzdali?
Na začiatok tejto úvahy si povedzme, že sa do diskusie po smrti pani Elišky zapojila mediálne i Čírtková. Je to klinická psychologička, súdna znalkyňa, autorka knihy o forenznej psychológii. Kedysi som jej napísala upozornenie, že nie je v poriadku to, čo sa deje u nás obetiam na ceste za spravodlivosťou – prístup orgánov štátu ich retraumatizuje, rovnako je desivý aj spôsob, akým môžu obete sekundárne traumatizovať páchateľ i jeho právnik. Neurobila nijaký výkop za obete, je si príliš dobre vedomá toho, že spoločnosť sa snaží nevidieť obete. I v článku v linku dáva vyjadrenie, že „skôr či neskôr to obete vzdajú“.
Čírtková: „Reakce pozůstalých bývají různé. Fáze hledání viníka zpravidla časem ustupuje, protože ti lidé seznají, že to nikam dál už nevede. Jsou tací, kteří chtějí za tou událostí zavřít dveře. Pomáhá jim, když se nemusí stále setkávat s detaily o tom, jak to probíhalo.“
Má pravdu v tom, že veľa ľudí boj za spravodlivosť vzdá.
Spoločnosť obete nepodporuje, a nie každý má dosť sily sám stáť v ohni. Sú ale ľudia, ktorí to nevzdávajú. Práve oni majú schopnosť meniť svet. Nevypočitateľní, ako ich pomenováva jedna z mojich kníh – srdcoviek Světy bez hranic. Iste, môže byť zničujúce, ak za niečím vykročia – lebo boj nevzdávajú, len menia spôsob boja. No a ak sa rozhodnú ísť za spravodlivosťou, nezostanú sedieť po pár krokoch na lavičke za humnami, že stačilo. V tom je rozdiel medzi nimi a bežnými ľuďmi.
Prečo idú? Čo nás vedie k tomu, aby sme to nevzdali, či aby sme to vzdali?
Je to téma, o ktorej ja osobne dlho a veľa uvažujem. Skôr než vám na tú otázku odpoviem, pozrime si pár faktov, pre lepšie pochopenie, čo to znamená v tejto spoločnosti byť páchateľom a byť obeťou.
Niektorým sa nepáči možno, keď píšem otvorene o tom, že u páchateľov niektorých zločinov by som po ich zamknutí do cely bez jedla a vody kľúč zahodila.
Zahodila by som ho bez zaváhania a netrápila by som sa ďalej predstavou, čo robí ďalej.
Začnime správou, ktorú ste možno ani nepočuli.
Nórske úrady povolili v roku 2020 zbúranie vládnej budovy v centre hlavného mesta Oslo, ktorú zdobia reliéfy navrhnuté španielskym výtvarníkom Pablom Picassom a ktorá bola v roku 2011 poškodená pri bombovom útoku pravicového extrémistu Andersa Behringa Breivika.
Vláda o demolácii rozhodla ešte v roku 2014 a odmietla ďalší odklad, ubezpečila však, že oba Picassove reliéfy nechá premiestniť, informovala tlačová agentúra AFP.
Nuž, Breivik narobil škody i také, aké ste si možno ani neuvedomovali.
O iných škodách, ktoré Breivik spôsobil, ste počuli, no nerozumiete ich rozsahu. Viete, že povraždil desiatky ľudí. Nič neviete o tých, ktorých blízki tam zomreli – koľkí z nich sa zabili zúfalo potom sami, koľkí z nich sa utrápili na smrť.
Niektorí jeho útok prežili. ako píše článok v linku
Sú to mladí ľudia, ktorí mali celý život pred sebou. Mali to šťastie, že pri šialenom vyčíňaní extrémistu Andersa Breivika neprišli o život. No prišli o veľa. Stratili súrodencov, kamarátov či zostali navždy zohavení.
Tiež
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/287020-prezili-utok-breivika-teraz-maju-psychicke-problemy/
tretina ľudí, ktorí prežili masakru na nórskom ostrove Utöya, kde v júli 2011 Anders Behring Breivik zastrelil desiatky ľudí, má vážne psychické problémy. Vyplýva to z novej správy nórskych úradov.
No čo, mali ste odvahu pozrieť si tie články, vidieť tváre obetí, ich osudy?
Teraz si pozrite toto – je v poriadku spoločnosť, ktorá mnohonásobnému vrahovi toleruje toto?
Podľa článku v linku
https://www.teraz.sk/spravy/pred-deviatimi-zabil-norsky-pravicovy/482096-clanok.html
V apríli 2016 Breivik vyhral časť iného súdneho procesu. Zažaloval nórsku vládu za porušenie svojich práv, ku ktorému malo dôjsť jeho izolovaním od spoluväzňov, častými osobnými prehliadkami, skutočnosťou, že mu počas presunov medzi troma väzenskými celami často nasadzovali putá, a tým, že so svojím právnikom môže komunikovať len cez sklo.
Článok v linku píše
Ve věznici Skien má Breivik k dispozici tři cely – obytnou, pracovní a tréninkovou o celkové ploše třicet metrů čtverečních. Po celý den se může mezi nimi svobodně pohybovat. Má také dostatečný přístup k dennímu světlu. V celách má mimo jiné psací stůl, televizi s DVD přehrávačem, počítač bez připojení k internetu či běhací pás.
Položte si otázku pravdivo – kto nesie trest za jeho zločiny – on sám, či jeho obete?
Poznám cestu za spravodlivosťou v tejto spoločnosti z čias, kedy som bojovala za spravodlivosť pre svoje dieťa. Môj syn zomrel pre závažné pochybenie lekárky – otvorene o tom píšem – viem, akému peklu vystavujú obete na tejto ceste štátne inštitúcie, i páchatelia a ich advokáti.
Istým spôsobom bolo pre obete na filde šťastie, že páchateľ tam zomrel. O tom, či vlastnou rukou, mám pochybnosti, to však nie je podstatné – som za strieľanie páchateľov pri takých činoch rovno. Ľahšie je obetiam kráčať k spravodlivosti, ak je páchateľ mŕtvy, nepokračuje retraumatizácia obetí súdnym konaním.
Vráťme sa teraz k pôvodnej otázke – čo je najdôležitejšie, aby človek prežil ťažkú udalosť. Čo nás drží, keď sa náš dovtedajší svet zrúti?
Čo nás vedie k tomu, aby sme to nevzdali, či aby sme to vzdali?
Je to viera v spravodlivý svet.
Práve s ňou sa musíme stretnúť v situácii, keď sa náš dovtedajší svet zrúti. O ňu sa snažíme oprieť.
Napíšem vám o nej viac v nasledujúcom blogu – nejde to popísať jednou vetou.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty