otvorene

Ach, hej, výkop za „pani Úžasnú“ dnes urobím. Prosím, prosím, ak máte cestu z Prešova smerom cez Revúcu v týchto dňoch, pomôžte  nám zachrániť „pani Úžasnú“.

V temne modrej oblohovej zasvietil prvý beláskavý pásik. Svitá, tak povianočne už tohtoročne.

Nie, nejdem písať o úžasných Vianociach, ktoré síce u nás doma boli síce pokojné a pohodové, no hodne ľudí ich prežíva bolestne a ťažko. Možno netreba ani jedným očkom pozrieť na sociálne siete vianočne i hodne dlho predtým, aby si človek uchoval ilúziu „zlatých vianočných čias“. No ja som očkom hodila – a kopa smutných príbehov tam plávala.

Ľudia prosiaci o pomoc, hlavne finančnú – z niektorých príspevkov kričalo špekulantstvo doďaleka, pravdaže. No boli tam i iné príbehy – osemnásťročná dievčina, študentka ešte, po smrti dedka teraz ostala sama a prosila o nejaké potraviny. A mama s dvomi deťmi, ktorá prosila v okrese Senica o to, aby sa mohla ísť k niekomu s deťmi vianočne najesť, že veľa nezjedia. Spomenula som si na obe i včera s prianím, aby im pomoc prišla. Balila som jednej z mojich dcér veci k večeri, lebo pre ten šialený vietor u nás v horách musela odísť skôr, ešte za vidna, aby niekde na ceste neuviazla navečer v tme kvôli padnutému stromu. Nakladala som do dóz šaláty, lebo dvojaký robievam – obyčajný k mäsu i lahôdkový s kukuricou – a uvažovala som, ako sa stali nesamozrejmými u nás i také kedysi samozrejmé veci, ako je vianočné jedlo.

Moju vianočnú knihu od Eduarda Martina s názvom Babičky a andělé som otvorila a nad príbehom z nej o živote a jeho zmysle som uvažovala. Vnúčik babičke položil otázku prečo je on na svete, prečo žije. Je to dobrá otázka, i ja sa občas vraciam k otázke o zmysle môjho života, cením si inšpiratívne otázky. V tej poviedke sa píše, že táto otázka patrí k otázkam, na ktoré nevieme odpoveď a len sa tvárime, že vieme. Možno je to tak, no ja sa k nej i tak občas vraciam a posúva ma kamsi. Poviedka vedie k záveru, že otázku babička s vnúčikom preformulovali na prečo žijem DNES, lebo tú spájame s konkrétnymi činmi, ktoré vieme, môžeme a chceme dnes urobiť.

Takže moju odpoveď na otázku v tejto chvíli už viete – výkop za „pani Úžasnú“ dnes urobím.

„Pani Úžasná“ je prúžkovaná ani nie ročná mačička, je v Prešove. Na sídlisku ju kŕmi pani, ktorej jej osud nie je ľahostajný, no domov jej dať nevie. Môže mať nový bezpečný domov, u mňa doma. Ak pravdaže nájdeme niekoho, kto by nám mačičku pomohol dopraviť z Prešova aspoň do Revúcej, k nám do hôr ju už vezmem. Potrebujeme ju dostať do bezpečia čím skôr, kým nevypukne šialenstvo silvestrovania, lebo na tom sídlisku to zrejme nebude dobré.

Prosím, prosím, ak máte cestu v tom smere, urobte dobrý skutok.

No vidíte, už mám jeden zmysluplný čin dnes, a to je len začiatok dňa. Ešte niečo ďalšie dobré môžem stihnúť – a nie je to len stretnutie pri punči, ktoré tu dnes starosta pre ľudí organizuje. Dieťa sa na to stretnutie na miestnom „námestí“ teší – a tak ďalší dobrý čin bude ísť tam s ňou.  Lebo vianočný čas plynie rýchlo.

Dlho k nám Vianoce putovali – v tomto roku už pred Všechsvätými boli obchody plné vianočnenia. I ja som nabehla na to vianočnenie skôr a vetvičky s ihličím už predvčerom opadávali, tak výzdoba je  teraz v light verzii. No i tak pre mňa je „duch Vianoc“ spojený s vôňou čerstvého ihličia, čečiny.

I so spomienkami na Vianoce rôznych rokov a blízkych ľudí s nimi spätých je prepojený vianočný čas. Niektorí nesú bolestné spomienky spojené s týmto časom, smrť blízkeho v čase predvianočnom či vianočnom každoročne jatrí ranu. Každému z nás chýbajú tí, ktorí zomreli, v tomto čase akosi viac. Nepoznám slová útechy, ktoré by bolesť odniesli a ani uvedomenie si, že láska k nim zostáva a spája nás, nevymaže v nás úplne tú bolesť.  Viem povedať k tomu jediné – smrťou nič nekončí.

Pokojný a radostný vianočný čas všetkým prajem.

Elena