otvorene

Na nebi žiari hviezda, no horizont už začal jemne ružovieť. Svitá.

Vianočné sviatky skončili. Dcéra dnes odcestuje za priateľom a pracovnými povinnosťami – a tak sme záver sviatkov ťahali dlho do noci. Neobvykle dlho, neobvyklým spôsobom, lebo dokonca i televíziu sme si zapli – filmy počas roka nepozerám vôbec. Teraz sme dva dni pozerali  na chlapa, ktorý je i pekný i múdry i citlivý, vo filmovom scenári teda. Mentalista, pravdaže, jeden z mála mojich filmových obľúbencov, akurát že predvídateľní a veľmi rýchlo odhaliteľní sú tí páchatelia v seriáli. Večer sme žáner prehodili na sladkú komédiu.

U mňa včerajškom sviatkom tento rok odzvonilo – silvestrovanie v slovenskej verzii bezohľadných oslavovačov a kadejakých vreštiacich ožralkov mi je odporné. Takže v skorom ráne namiesto televíznej obrazovky žiarila nočná lampa a kniha v ruke.

V ďalšom z vianočných príbehov sa v tej knihe riešila problematika dobra a zla. Vnúčik sa pýtal babky, že ak Boh a anjeli odmeňujú za dobré skutky, či čerti odmeňujú za zlé skutky,  či dávajú ľuďom za zlé činy odmenu, nejakú čokoládu alebo čo. Lebo mali by, nie? A že prečo berú čerti do pekla zlých ľudí – a nie tých dobrých, ak je peklo za činy človeka trest? Z ich pohľadu by predsa mali trestať tých dobrých…

No veru, tak som k úvahe o dobre a zle i ja zasa raz priplávala. Možno že čerti sa snažia odnesením do pekla tých zlých svojim spôsobom odmeniť, lebo v nebi by sa so záplavou dobrých činov a nemožnosti páchať zlo cítili zle.  Lenže koľko zla ľudia páchajú i s dobrým úmyslom, či z ľahostajnosti a hlúposti. Kto len mohol vedieť, že to takto dopadne  – často je táto veta výhovorkou „po funuse“, keď niečo zlé spôsobíme. Keby  sme vedeli, že robíme zle, nekonali by sme?

Fúha, no to je otázka – koľko ľudí by sa naozaj zháčilo, keby ich niekto na možný zlý dopad ich konania upozornil? Veď uvidíme, skúsim to overiť – povedala som si. Napísala som na fb revúckej skupiny príspevok. Lebo hlava – nehlava trieskajú podaktorí petardy už najmenej dva týždne. Bez ohľadu na to, že sa ľakajú starší ľudia, deti, zvieratá.

No a tak som dala príspevok, že gratulujem rodičom, ktorí tie petardy svojim deťom nakúpili a nechajú ich bezohľadne trieskať tie petardy kdekoľvek a akokoľvek bez ohľadu na ostatných. Že čo by si počali bez nich polícajti, súdy a prokuratúra, lebo veď týmto výchovným prístupom im vychovávajú budúcich klientov a zaisťujú prácu.

Je to tak, určite je ľahšie kúpiť petardy a strčiť ich do ruky svojmu nudiacemu sa decku, ako ho vychovávať k pozitívnemu tráveniu voľného času a učiť ho ohľaduplnosti voči svojmu okoliu.  Veru, potom sa po rokoch čudujú, že kto to len mohol tušiť že ich potomok niečo zlé a bezohľadné vystrojí, keď oni ho tak skvelo vychovávali.

V tej druhej mojej vianočnej knihe od Eduarda Martina je k tomu ešte jeden príbeh – o dieťati s trumpetkou. Chlapček si na ňu vyhrával na dvore a z okna sa ozval zúfalý sused, že či by už nemohol prestať, lebo on je chorý a bolí ho hlava. Mamička zavelila dieťaťu, aby spokojne pokračovalo, lebo si vyhráva na svojom dvore. Víťazoslávne sa rozhliadla, sused smutne ticho zavrel okno. Maminke zjavne nedošlo, že ona bola tá, ktorá v skutočnosti prehrala a že sa jej to ukáže po dlhšom čase v dopade činov jej dieťaťa.

Elena