otvorene

Na krajinu sadal súmrak v tichu včerajšieho podvečera.  Náhle zapípal vtáčik kdesi v objatí stromov a kríkov pod kopcom. Z úbočia smerom k rekreačným chatám sa ozval štekot líšky. Na kopcami smerom k Revúcej v temnejúcom šedomodrom pozadí plával žiarivý perleťovo marhuľový oblak.

Svet pôsobil zdanlivo v poriadku, čarokrásne. No ja som si na balkóne dívajúc sa naň kládla otázku o čom by sme sa bavili, keby sme sa nebavili o hore zla, o krutosti a bezohľadnosti, na ktorú narážame deň za dňom. U mňa témy blogu len prekrývajú môj skutočný hlas, a tichý dialóg je nie o masách ani o politike.

Neskutočná únava u mňa obvykle prekrýva prekročenie hranice smútku, plávam ňou i dnes.

Niektorí povedia, že si treba jednoducho zvyknúť na to, že zlo je medzi nami, že niekto ukope srnku, že komusi brutálne zabijú jedinú dcéru pár metrov od domu, že zavalí kdesi sto baníkov, či že ktosi pookráda o milióny či i viac obyčajných živoriacich ľudí a spokojne chodí pomedzi nás a díva sa nám bez hanby do tváre.

Neviem si na to zvyknúť. Ani nechcem otupieť k takým veciam. Zakaždým si v takých situáciách hovorím o koľko lepšie by nám bolo bez ľudí vystrájajúcich kadejaké darebáčiny.

Viete o čom uvažujem naozaj? O tom, aký by bol svet postavený na dobre, čestnosti a láskavosti. Bez falošných tónov klamstiev a podrazov.

Viem, viem, snaha zbaviť svet zla a zaviesť spravodlivosť sú tvoje večné témy, zasmial sa Zámer sveta, hlavne dýchaj, napomínal ma a kolísal ma upokojujúco dopredu a dozadu, lebo smútok z hory zla mi berie dych niekedy a prestávam dýchať. V jednej chvíli som sa zasa skutočne nadýchla..

Bavili by sme sa o živote, o obyčajnom živote, povedalal som mu ticho. O  oblakoch, ktoré letia na obzore – kam putujú a čo vidia? O  tom, že mačky sa učia našu reč ďaleko rýchlejšie ako my tú ich – je to prejav ich vyššej inteligencie? O úžasnosti kaše zo pšena trebárs. Veru, pšenová kaša, s roztopeným maslom, medom, škoricovým cukrom. I pšenová fašírka – jedli ste ju už niekedy?

Aj o rozprávkach by sme sa bavili, áno, určite aj o rozprávkach.

Hlas rozprávok nás sprevádza dlho, predlho. Kráča s nami dejinami ľudstva i našimi osobnými vo chvíľach pohody i nepohody. To ich hlas má silu meniť svet, lebo mení človeka.

Aké rozprávky nás to sprevádzajú životom? Niekedy krehké a nežné ako semienko púpavy, nesúce vo vetre naše sny. Inokedy ťažké ako kameň,  zdvihnutie ktorého  o našej sile vypovedá a násobí ju. A niekedy ako hruda zeme, úrodné a životadarné nádejou.

A tá rozprávka, ako by sme žili bez hory zla, to je asi ten koniec tých klasických rozprávok o tom, že žili šťastne až kým nepomreli. Nie je to o idealizovanom svete bez problémov, ani o dokonalých ľuďoch, ale o bežných ľudských chybách a zodpovednosti  človeka, žijúceho s vedomím, že nechce vedome nikomu ublížiť. O spoločenstve, v ktorom každý prispieva svojim dielom k spoločnému blahu a nie o partii príživníkov, visiacich ostatným spoločne na krkoch – lebo tak sa nedá nič budovať. O živote na Zemi, kde je úcta ku všetkým živým bytostiam.

Ako môže niekto ukopať srnku či ubiť mačku?

Pozrela som sa na Sama, ktorý dôležito sedí na vedľajšej stoličke. Starý prúžkovaný kocúr so zlámanými zubami, blúdiaci hladný v temnote nadrána, keď som šla k busu. Rohlík s maslom, ktorý som mala občas so sebou na obed do práce,  som v tej tme vytiahla a on ho hltavo jedol. Keď sa dieťa rozhodlo vziať ho kastrovať, aby ho nebili iné túlavce, prvý deň po kastrácii ušiel cez balkón, no už ráno sedel a mraukal, že chce hore. Bol sa rozlúčiť s pôvodným  životom a už nikdy neskúšal ísť preč. V tom prvom roku dokonca ani na balkón nevkročil, aby ho ten mrzký balkón zas náhodou nevyhodil niekam preč. Dnes sa tam v lete vyhrieva, zaujato vedľa mňa pri ntb sedáva rád a tvári sa, že ešte chvíľu a blog doškriabe namiesto mňa.

Môj malý princ Steve s tučným bruškom a dôverčivými očami. Čarokrásny Merlin s ligotavo čiernou srsťou. Mafia, dychtivá bádateľka, ktorú zaháňam z linky pokrikom Mafia, ja ťa chytím, takže dcéru čo jej meno vymyslela občas varujem, že raz mi zazvonia dvaja páni v bielom, keď moje pokriky susedia počujú.

Ako môže niekto ukopať srnku či ubiť mačku? Nabudúce zasa dám blog plný faktov, no dnes nie.

Ja viem, že mi budeš vykladať o dôležitosti rovnováhy a úlohe zla, že sa mám len dívať a súcitiť, pozrela som uslzene na Zámer sveta. No ja z celého srdca túžim, aby dobro definitívne vyhralo…

Vieš, keď ťa počúvam, chápem Boha, zašepkal Zámer sveta a oslovil ma mojim pravým menom, tvoj hlas ako strieborná niť ide tým dávnym príbehom až k dnešnu…

Elena