V Bratislave pobiehali v tomto týždni ktorýsi deň konice či čo – ako ukazuje príspevok pána, ktorý musel deťom vysvetľovať čo že to tam tí mladí ľudia robia.
https://www.facebook.com/reel/1108000405572021/?s=single_unit
Bol masovo zdieľaný a k nemu neskôr článok v linku uviedol, že vraj šlo o umelecké vystúpenie, nuž úroveň toho umeleckého vystúpenia z príspevku posúďte sami
Myslím že i organizátori umeleckého podujatia urobili chybu, lebo mali ľudí v uliciach Bratislavy poinformovať v predstihu, čože sa to ide diať, aby ich to celé nezaskočilo a svojim deťom treštiacim oči čože sa to deje mohli vysvetliť, že takto sa umelecky predvádzajú členky nejakého moderného súboru.
Reakcie k tomu vystúpeniu boli skutočne rôzne
alebo tu
Ale vraj ide o dielo rozsiahle, ktorého malá časť je v tej ukážke
Video zachytáva len niekoľko sekúnd z približne dvojhodinovej performancie a šíri sa bez kontextu diela. Krátky úsek, ktorý dnes cirkuluje sociálnymi sieťami, preto nedokáže sprostredkovať kontext ani štruktúru celého diela…“
Neviem, mne rozhodne v tom kúsku tohto umenia stačilo a o hlbšie pochopenie veľdiela záujem nemám.
No a samozrejme, ako sa dalo čakať, už to pokračuje – úprimne poviem, že netuším, či i toto je nejaké umelecké predstavenie supermoderné, zohratá scénka alebo mladík cítiaci sa ako pes – veď sa pozrite
Dodám k nemu publikovateľne, že toľko umenia nám určite netreba.
Dva zdanlivo nesúvisiace príspevky spojím a ten jeden z nich – podivný sociálny či umelecký experiment – i poanalyzujem v mojom štýle „kedy vieme, že niekto robí pizzu“.
Môj názor poviem otvorene – je tu skrátka snaha dostať do povedomia ľudí ako normálne pobiehanie a erdžanie, či poštekávanie a lozenie po štyroch. Predpokladám, že v krátkom čase sa nájde zopár mladých a nie celkom kompletných mladých ľudí, ktorí začnú po týchto vzoroch správanie opakovať. Nejde len o experimentovanie a pochabenie mladosti, ako sa podaktorí budú chcieť nahovoriť ostatným potom, ale o snahu meniť hodnotové nastavenie a pohľad ľudí na „všemožne sa cítiacich a prezentujúcich“, aby som ich slušne označila.
To bola tá slušnejšia časť úvahy o nich, v tej druhej časti už toľko ohľadov voči nim mať nebudem.
Lebo nechajme umenie umením a pozrime sa na situáciu, že sa niekto cíti ako kôň či ako konica – lebo kobyla je ženska verzia ozajstného koňa – a prezentuje sa tak.
Pozrime sa na situáciu, že sa nájde skupina mladých, ktorí toto „moderné umenie“ začnú napodobňovať, vynára sa mi celý rad otázok praktického charakteru. Máme ich nechať poskakovať a erdžať? Veď čo ak ide o kreatívnu umeleckú produkciu a my v snahe o odchytenie z ulice zabijeme v umelcovi „jeho tvorivého ducha“? Ako odlíšime umelcov poskakujúcich a erdžiacich v uliciach miest od tých, ktorí sa cítia ako kone a konice, či od tých, ktorým jednoducho preplo?
No i ďalšia praktická otázka sa vynára, ak sa niektorí budú cítiť ako kone či psy, ako to bude s ich fungovaním v reálnom živote. Nehovorím o cestnej premávke a lezení cez prechody, s tým nech si lámu hlavy policajti. Ale napríklad zvolebnieva sa. Pripomeňme si v tej súvislosti, ako nám pán veľkopodnikateľ Rattaj onehda prišiel s nápadom, že dôchodcovia by voliť nemali. A teda asi by neboli voličmi i nezamestnaní, lebo argumentoval, že kto nepracuje, nech nevolí.. Lebo – neviem ako ich osloviť, aby som ich neurazila dostatočne citlivo voleným oslovením – môžu voliť osoby, ktoré sa cítia ako kone? Teda možno sú kone, ja v tom mám akosi zmätok – lebo ak sa chlap cíti ako žena, tak vraj je žena. Takže ak sa títo pobiehači cítia ako kone, sú to kone? Kone asi nemôžu u nás voliť, či už hej?
Žeby preto progresívci tak tlačili na tie voľby na diaľku, lebo keby takto vbehli akože voliť do volebnej miestnosti s erdžaním a poskakovaním, asi by ich volebná komisia vyrazila za zneúctenie volieb? Či nie? Ste si istí, že im by ste nechali v rukách rozhodovanie o vašej budúcnosti?
Tiež mi napadlo, že či to takto potom tí ako kone a konice sa cítiaci poskakujú a erdžia i v škole, ak sa cítia ako kone – že kde prepánajána študujú s týmto prazvláštnym správaním. A kde budú raz pracovať – lebo predstavte si, že takáto predavačka by vás mala obsluhovať alebo čašníčka, ktorá namiesto komunikácie zaerdží a poskočí. Alebo šofér autobusu. No a to nehovorím o lekárovi, obávam sa, že ani veterinára by robiť nemohli. Alebo nemusia pracovať a platíme nejakú podporu koňom a psov?
Podľa mňa je táto téma skutočne vhodná na diskusiu v spoločnosti – aby sme si ujasnili, kde sú hranice správania v štýle „CíTIM SA AKO“, či “ hav, hav, mihaha…Niektorí píšu o tom, ako máme byť všetci rodovo citliví a dokonca i príručka nebinárna existuje – Victory Vargicovie, ktoré je nebinárne, vytvorilo, ako píše článok v linku
https://duhovyrok.sk/qys/slovencina-moze-byt-rodovo-vyvazena-je-pripravena-na-nebinarnych-ludi/
no a tu je tá spomínaná príručka
píše o oslovovaní tých, ktorí sa necítia ako muži ani ženy. Ale ako máme oslovovať človeka, ktorý sa cíti ako kôň a erdží a poskakuje – nie ako umelecký prejav, ale reálne to predvádza a vraj tak cíti – je to „pán kôň respektíve pani konica“?
Myslím si, že by sme sa mali o takýchto veciach v spoločnosti jasne porozprávať, skôr než nám tu do ulíc vybehnú čriedy nápodobivcov tohto druhu moderného umenia erdžiacich a štekajúcich.
Elena
Veruže si medzi nimi určite chýbal, tragač 24... ...
Keď už aj Blogy píšu kadejaké LAMY, tak ... ...
Blogerka je opäť mimo. Prečo tu klamete, že... ...
Celá debata | RSS tejto debaty