otvorene

„Ach, Marianka, ty krava, nečítala si pozorne rozprávky.“  

Lístok ležal na chodníku, nežne ružový, a drobné čierne písmo na ňom svietilo doďaleka.

Zasmiala som sa, ani neviem prečo som zamyslene zastala cestou – a rovno pri tom lístku. Kto ho asi tak stratil –  pomyslela som si. Chcela som vykročiť ďalej, no zvedavosť mi nedala – lístok bol prehnutý a nedalo sa čítať pokračovanie bez jeho zdvihnutia. Nuž som ho zdvihla a rýchlo som ho strčila do vrecka na šuštiakovej vetrovke.

Bolo po daždi, lístok bol vlhký. Aj okolitý svet ešte niesol stopy po búrke. Slnko zasa hrialo, zlatisto rozligotalo kaluže naokolo.  Ach, hej, bola to veľká búrka, pozmývala kopy špiny. cesta sa teraz leskla v lúčoch slnka.

Stromy a tráva, obvykle pridusené mestským ruchom, sa vďaka výdatnej vlahe rozžiarili sýtou zeleňou. Mesto, inokedy také zaprášené, zrazu dýchalo romantickým koloritom.

Aj lavička v parku bola ešte po daždi trochu vlhká. Vytiahla som z kabelky mikroténové vrecko, a pokojne som sa usadila. Veď sa až tak neponáhľam, a aj sa najem, dodala som si v duchu ospravedlňujúco, aby som prekryla snahu dočítať lístok.

Vybrala som chlieb s maslom a údenou klobáskou, lahodne rozvoniaval. Zahryzla som a z vrecka som vytiahla lístok.

Zostala som trochu sklamaná, lebo pod zahnutým okrajom bola iba jediná veta. Hm, škoda, povedala som si, to oslovenie malo grády, mohol to byť zaujímavý príbeh. ktovie čo spravila pisateľke dotyčná Mariana.

Ozaj, tá veta znela „Princeznú nerobia princeznou krásne šaty“.

A v tej chvíli som si uvedomila, že to aj je zaujímavý príbeh, lebo som nad tou vetou začala uvažovať.

Hm, čo robí princeznú princeznou?

Uhrýzala som si z chleba a dumala som.

Veru, niektoré sa snažia ku svojej najlepšej verzii prepracovať tak, že sa vymaľujú ako kraslica a navlečú do čo najdrahších šiat. V rozprávke bola predsa tá zlá sestra vyfintená a bezohľadná. Pravou princeznou bola Popoluška, ktorá sa síce vedela v jednej chvíli navliecť do krásnych šiat, ale chodievala i v handrách, u nej boli rozhodujúce iné kvality – súcitnosť, pracovitosť, čestnosť.  Ale to nielen v rozprávke o Popoluške je to tak, všetky princezné prejavujú putujúc životom, že zvládajú prekonávať peripetie a sú vo svojej podstate láskavé, usilovné a ohľaduplné. Ešte aj taká Pyšná princezná ukázala, že má v sebe zdravé jadierko a otvorila svoje srdce, zostala sama sebou i v dedinských šatách, pri nosení dreva a pálení uhlia.

Veru, nie krásne šaty nás robia krásnymi. Ani v tom prípade, že si na ne zarobíme poctivou prácou, iné prípady radšej ani nerozoberajme. Veru sú to riadne pokrivené hodnoty, robiť si prioritu z drahého oblečenia.

Zamyslene som žula chlieb. Mám rada jeho chuť, je pre mňa symbolom čohosi, čo pretrváva v čase, symbolom domova a bezpečia. Mám k chlebu hlbokú úctu. A v tej chvíli som si jasne uvedomila, ako zúfalo málo sebaúcty má človek, ktorý svoju hodnotu stavia na drahých šatách. Zosúcitnela som.

Cítime hnev voči iným, ktorí nám svojou nečestnosťou ublížia, zrania nás. Miesto v našom živote viac nemajú. No až keď ich vidíme súcitnými očami, dokážeme okolo nich na ulici prejsť bez toho, aby sme si odpľuli.

Dojedla som chlieb, zahodila som do koša vrecko i ten lístok.

Bola pravá chvíľa vykročiť ďalej…

Elena