otvorene

Prednohorskou krajinou sa práve ženie búrka. Jej rev sa približuje a dážď šumí podchvíľou prudšie či menej prudko.

Vynorila sa mi v pamäti spomienka na jednu chvíľu minulotýždňového podvečera. Na balkóne som polievala kvety. Na krajinu sadala tma. V šere sa odrážali na oblohe nad kopcom dva perlovobiele oblaky. Žiarili, nechápala som odkiaľ sa to svetlo berie – lebo v temnom šere sa už strácali úbočia. Pôsobili rozprávkovo, neskutočne – a ťažko aj uveriť, že z takej zázračne krehkej krásy môže vzísť kdesi čosi desivé a ničivé. Ak by bola pravda, že tu ktosi manipuluje počasie, tak zneužil oblaky – nádherné a krehké oblaky – na ničenie.

Dážď potrebujeme a aj občasné búrky sú súčasťou nášho života. A aj oblaky, neviem si predstaviť ustavične bezoblačnú oblohu, oblaky by mi rozhodne chýbali, lebo ma ako eidetika vovádzajú svojimi tvarmi do čarovnej krajiny nebeského divadla. Dívam sa na ne aj nekonečnou vyše hodinovou cestou národným parkom do práce i z práce, lebo cestu spadnutú po minuloročnej búrke ešte stále opravujú. Ach, dinosaurus tam beží, tamto je tvár anjela a henten malý je ako pobehujúci psík, ešte i chvostíkom zavrtel.

Sú súčasťou nášho sveta, takou samozrejmou že ich niekedy prehliadame…

Sú nádherné. Rozprávkovo krásne. A predsa strach zažívali pri pohľade na oblaky ľudia vo viacerých okolitých krajinách v týchto dvoch dňoch, a Hodonínsko sa ledva spamätáva po príšernej búrke, ktorá vraj nebola tornádom. Ľudská solidarita sa tam ukázala, moji známi v Česku zdieľali facebookovo krásne príbehy o tom, ako tam konajú mnohí nezištne a láskavo. Kiež by už nepribudlo obetí a aby všetci zranení z toho Hodonínska prežili, úprimne im prajem.

V tom hodonínskom tornáde v jednom dome zomreli dvaja členovia rodiny. Šiesta obeť tornáda bolo iba dvojročné dievčatko. Zomrelo v nemocnici svojej mame v náručí. Mame, ktorá sama je ťažko ranená a jej otec zahynul počas tornáda v tom dome. Dom im zničilo. Moc s ňou súcitím, posielam jej energiu, aby zvládala ísť tými ťažkými časmi. Viac urobiť nemôžem, lebo to sú chvíle, kedy musíme na kolená a pokorne šepkať „tak to je“. Sú to chvíle, kedy si uvedomujem, aké je nezmyselné myslieť, že naše ťažkosti sú najväčšie na svete a nevidieť bolesť iných.

Sedela som a po lícach mi stekali pramienky sĺz, tíško a pomaly. Bolo 37 minút pred polnocou v tento pondelok. A nás kocúr Hektor práve umrel. Držala som v náručí žltú škatuľu s svetrom a vankúšikom, kde ležal a hladkala som ho ešte pár minút. Pochovala som ho v utorok. O pár dní je výročie smrti môjho syna, jeho smrť spôsobila lekárka, a mňa to naučilo mať úctu k smrti i ku bolesti iných.

Spomienky plávajú v nás. V našom srdci, mysli, pamäti. Sú ako oblaky, občas lenivo sa prevaľujúce, inokedy náhlivo letiace oblohou, vietor ich prudko ženie kamsi za horizont. A niektoré sú mimoriadne, ako tie perlovožiarivé oblaky v temnote.

Ach, hej, aj taký môj malý eidetický test oblaky ukrývajú – „povedz mi, čo ti pripomína ten oblak a ja viem, či mi rozumieš…“

Prezradím vám príbeh. O drakoch ste počuli len v rozprávkach, no neviete kde je ich krajina. Tak sa dívajte…

A ešte sa dívajte…

Elena