otvorene

„Občas mi lidé říkají, když už něco píšeš, tak piš život…“ (Vodička, Planina ticha)

Hej, súhlasím s Vodičkom, ak už niečo píšeme, tak by to malo byť niečo „pod kožu“, hlboké a pravdivé. Pretože rovnako ako on neznášam pretvárku.

To čo robíme je vždy našou osobnou výpoveďou o svete. I o nás. Či už to iným chceme prezrádzať, alebo aj nie. Mimoriadnu výpovednú hodnotu má pre mňa to, čo vytvárame sami. V mojom srdci sú preto dvierka venované všetkému, čo je takou osobnou výpoveďou akéhokoľvek druhu – tvorbou. 

Áno, mali by sme „písať život“ – mali by sme utvárať a žiť svoj život. O tom je môj dnešný blog.

Tvorba

Iste, tvoriť znamená nielen písať – je to i kresliť, fotografovať, vyrezávať z dreva, vyrábať z papiera, štrikovať a háčkovať… Mám hlbokú úctu ku všetkému, čo vyrobili iní ľudia. A naozaj úprimne obdivujem, čo všetko dokážu ľudia vymyslieť a vyrobiť doslova na kolene. Nepotrpím si na luxusné veci, oveľa viac si vážim obyčajné veci, do ktorých ľudia dávajú dušu.

Tvoriť nové…

Uvažujete niekedy o tom, prečo a ako ľudia tvoria?

Niekedy je dôvod praktický – potrebujeme niečo a spravím si to lacnejšie, lepšie, podľa svojej predstavy, presne tak ako chceme. Tvorené sa tým stáva súčasťou nášho bežného života, používame to.

Alebo tým tvoreným chceme spraviť radosť niekomu, na kom nám záleží, koho nosíme vo svojom srdci. Snažíme sa preto dívať jeho očami, uvažovať ako on, aby sme vytvorili niečo, čo bude mať rád. Napriek tomu je také dielo vždy i o nás samých, pretože do neho dávame kúsok svojej duše. To sú tie veci robené s láskou, do ktorých investujeme čas aj úsilie, takže ich nezatieni žiadny diamantový náhrdelník sveta.

Inokedy tvoríme len tak – pre radosť, vnútornú potrebu, či osobnú výpoveď o niečom pre nás podstatnom. V jednej z mojich básní som o tom písala „…postupne, náhle dozrú v tebe veci, ktoré chceš povedať sám sebe…“ A nie je to zďaleka len o písaní, osobnou výpoveďou sú trebárs i originálne háčkované papuče…

Je to tak, pretože tvoriť môžeme reproduktívne – podľa rôznych návodov, ktoré presne dodržujeme, napodobujeme a rátame pri nich očká, tak ako to má byť. Určite, sú ľudia ktorým práve takýto spôsob tvorby vyhovuje, aby robili veci presne podľa návodu niekoho iného. Ale tvoriť môžeme i produktívne – využívame vlastné myšlienky, nápady, predstavy a sny, dolujeme z toho, čo je ukryté kdesi hlboko v nás.

Sú básnici, ktorí dokážu zveršovať aj štátny rozpočet – napísal raz Vodička.

Tvorba, tá pravá tvorba nesmie byť podľa mňa pre efekt, nie je o páčivosti, ale o pravdivosti. Je dôležité tvoriť srdcom. Keď niečo tvoríme, musíme cítiť, že tak je to správne, že presne takto to chceme spraviť.

Tvorbou, hlavne tou produktívnou, sa posúvame aj my sami dopredu, ľudsky „rastieme“. Poznávame sa, viac rozumieme sami sebe, múdrieme…

Hej, tvorba je veľmi zaujímavá a silná vec.

Moja tvorba

Aj sama rada tvorím.

Pár rokov som kadečo písala – básne, poviedky – vlastne som s tým začala, aby som povzbudila písať moju nadanú najstaršiu dcéru Kiku. Pomohlo. Po synovej smrti píšem iba blog – aby som pomohla iným ľuďom v podobnej situácii. Verím, že pre nich tým všetkým, čo som robila, sa aspoň niečo pohne dopredu. Áno, snažila som sa vždy „písať život“ – o sebe a za seba, pravdivo.

A po celé roky som vyrábala pletené i háčkované veci deťom i manželovi, papuče, čiapky a šály, svetre, vesty… Som typický Vodnár, ktorý nemá rád presné návody a popismi som sa len inšpirovala, alebo som si vymýšľala vlastné nápady. Posledné roky som háčkovala a plietla predovšetkým pre Maroška. Mal rád pletené vesty, pletené papuče každý týždeň jedny zodral. Keď zomrel, popárala som všetko a spravila som z toho háčkovaný koberec… Potom už nič. Až minulý mesiac som spravila háčkované predložky pred dvere z káblika od mamy. Teraz robím ešte jednu deku Maroškovi.

Záverom…

Najsilnejšia vec, ktorú tvoríme, je náš život. Ach, áno, mali by sme utvárať a žiť život.

Avšak to, ako dokážeme „písať život“ vo svojom vlastnom príbehu, zmysluplne žiť, je o mnohých veciach – o nás samých, o našich životných hodnotách aj hraniciach, o ľuďoch okolo nás, možno aj o náhodách a osude, ktovie… Niekedy rúca naše životné plány ako domčeky z kariet, inokedy nám prináša prekvapenia.

Dáme hru na jednu otázku? Radšej nie. Nemám teraz v rukách „tvorbu svojho života“, pretože niekedy pre nás sú dôležitejšie veci, ktoré chcú tí, ktorých hlboko milujeme, ako tie veci, ktoré chceme a potrebujeme my sami. A tie veci sa navzájom vylučujú, takže musíme voliť, musíme voliť.

Príde, čo má prísť…

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 25.9.2016

P. S.: Áno, všetci si prajeme, aby náš život bol ako na tej fotografii, plný slnka, svetla, tepla, ľudskej pohody, s možnosťami, otvárajúcimi sa do diaľky,

BTW – na fotke je prednohorský kraj, pod bytovkami, smerom na Zdychavu…