Na krajinu sadal súmrak, fialkavo ružový oblak ako kôň s povievajúcou hrivou cválal smerom ku Kohútu. Kapucínka so záplavou kvetov s ním kontrastovala, jej zlatočervenooranžové kvety mi balkón krášlia každý rok – mám rada jej divokú krásu a sladkú vôňu. Nesedí usporiadane v záhončeku, vyráža odvážne všetkými smermi a žije slobodne.
Balkón temnel a kvety kapucínky žiarili v šere.
Nakoniec si ku kapucínke mesiac tíško zosadol na paradajkinu paličku, oddýchol si a vykročil oblohou ďalej, v ústrety noci.
No hej, život od nás chce, aby sme boli ako kapucínka. Takí ozajstní, obyčajní a dokonalo nedokonalí – povedala som si, keď sa mi dnes vynorila spomienka na sobotňajší podvečer s kapucínkou. A tak niekedy Zámer sveta skúša naše sily a trpezlivosť a pravdivosť a odhodlanie, aby nám k tej ozajstnosti cestu ukázal…
To je lekcia vytrvalosti, povedala som si. Tá kosť v chodidle asi je hodne prasknutá – ach, už viem ako trpela malá morská panna – nepomohol mi ani elastický obväz. Odkrívam do práce a späť – a ešte sa donútim zísť nakŕmiť túlavé mačky pod bytovku, lebo viem ako čakajú na kúsok jedla. Včera som šla až po pol ôsmej a čierna mačička mňaukala a mňaukala, rozprávala mi nariekavo ako sa bála, že zostane hladná. No ako by som jej niečo neodniesla?
A lekcia pravdivosti? Ach, moja výchova láskavým slovom a dobrým príkladom nemá žiaduce výsledky – teda u našich mačiek. Pod prísnym pohľadom dcéry si pazúriky disciplinovane driapu na brúsičke pazúrov a jedia síce neochotne, ale predsa granule s pridaným imunoprípravkom. Zato mne kocúr dnes oplatil zlobným pohľadom otázku, prečo ukradol z pekáčika na sporáku kus chladiaceho sa do zlatista uduseného mäsa – dala sa v ňom čítať otázka „azda si to nechcela zožrať sama“? Veru, mám radšej dyňu ako mäso, mávla som rukou a jedlo som spravodlivo mačkám podelila – a tak túlavci pod bytovku dostali kopu ryže s mäsovou šťavou a kúskami mäsa.
Hej, mačky mám rada. Túlavcom chodievam s jedlom krok za krokom a schod za schodom cez dva poschodia a chodníkom s tými osekanými rúrami, na ktorých som si nohu dorantala predminulý piatok.
Neviem čo mám urobiť, aby to nebolelo – povedala som Zámeru sveta dnes skleslo.
Naozaj nevieš? – rozosmial sa.
Lekcia odhodlanosti tiež prebieha. Zajtra som mala odísť do Košíc a stade na Červenicu v piatok ráno. Nakoniec som – nerada, lebo mám strach že zasa všetko uzavrú – posunula odchod o týždeň.
Chcem tam ísť, počuješ, naozaj chcem – Zámeru sveta som zašepkala – prečo ma brzdíš tou boľavou nohou?
Chcem len vidieť, že sa neotáčaš od všetkého, že niečo naozaj chceš – odvetil.
Na to nebolo čo dodať…
V diaľke hrmoce búrka a šteká tu líška kdesi. A ja uvažujem, že sa naozaj nevedno prečo tak veľmi teším na tú Červenicu a že ma to tam tak ťahá.
No som rada, že sa to skombinovalo takto a uvidím i moju priateľku Janku, s ktorou sme už kadečo preskákali. Spolu sme boli v NR SR komunikovať, aj v Slobodnom vysielači – mám ju moc rada. Lekári zavinili smrť jej manžela Petra, kedysi som ten príbeh písala v blogu. Statočne a vytrvalo bojuje za spravodlivosť pre neho i za zmenu v zdravotníctve k lepšiemu pre pacientov. A úprimne – ak by som mala možnosť niečo Janke zapriať, nepriala by som jej, aby sa dovolala konečne spravodlivosti za manželovu smrť – priala by som jej, aby ožil.
Teraz vyrazíme spolu na Červenicu – a nebudeme pracne putovať pár hodín spojmi – Jankin kolega nás tam odvezie. Ach, prezradím vám, musím sa cestou na Červenicu tomu chlapovi pozrieť na chrbát – či mu tam nerašia anjelské krídla…
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty