Ručanie jeleňa sa nieslo podvečerom. Ozvena v prednohorskom tichu zosilnila jeho hlas, dunel akoby jeleň bol tu medzi stromami. Ozýval sa mu sok niekde v diaľke na protiľahlom svahu. Obloha číra, len s drobným bielym obláčikom. Slnečné lúče prenikajúce pomedzi stromy zlátili krajinu s pozvoľna padajúcimi listami. Krúžili pochabo v dychu vetra. Ach, jeseň je tu – nastavila som tvár okamihu rýdzeho života. Mám rada tie chvíle, keď vnímame svoje hlboké prepojenie so svetom. Iba malá súčasť sme, maličká, nie páni tvorstva.
Stála som tam so zablatenými rukami a zlámaným nechtom na ukazováku. Som živel, a jasne to o mne prezrádza môj spôsob práce so zemou – hrabem v zemi rada rukami, bez lopatky. Sadila som lipy. Pred pár rokmi som na prechádzkach so synom maličké lipy na pokraji vyhynutia kade-tade popri ceste zachraňovala a sadila do kvetináčov pod bytovku. Prežili, rástli, zosilnievali – a v pondelňajšom podvečere som teraz 11 z nich dala slobodu. Aj slivka a orech z kvetináčov odkráčali a stali sa strážcami cesty lesom smerom „k partizánom“. Zopár líp a gaštanov v kvetináčoch stále čaká, všetky okrem jednej lipy – tej prvej – ich ešte teraz vysadím na tej ceste, ak príde babie leto. Zatiaľ to u nás vyzerá skôr na príchod Mrázika.
Cestou späť chladný vietor na nebo odkiaľsi privial hŕbu páperistých bielych oblakov. Zastala som pri čistinke a uvažovala som, ako sa všetko v čase mení – nielen ľudia či veci, ale i miesta.
Kedysi ju stromy a kríky obkolesovali v kruhu a vytvárali miesto pohody. Teraz už čistinky niet. Je len miesto v lese, kde bola.
Na čistinke je stará rozbitá chatka, zrub bez okien, a už i bez dverí – a ja zakaždým pri pohľade na ňu uvažujem s akou radosťou ju ktosi kedysi budoval. Koľko srdca do toho dal. Ako sa tešil z dokončenia diela a s akou dychtivou radosťou v nej trávil nejaké tie noci. Posteľ z brvien a stôl z brvien, také malé provizórium, no je pre mňa výpoveďou o silnom ľudskom zámere.
Na čistinke stáli lavičky a dva stoly, bolo tam veľké ohnisko so sedákmi z kmeňov stromov okolo. Opekala som si tam s deťmi občas. Sedávala som pri nedeľnajších prechádzkach práve tu so synom, bola ako medzizastávka pred našou cestou popri vykrývači „k partizánom“. Šli sme tou cestou, nazbierala som do škatuľky trochu malín, jahôd alebo černíc, a za nedeľným obedom sme mali misky s pudingom či krémom zdobené ovocím. Raz som tu oslavu narodenín najmladšej dcéry robila, vyzdobili sme jej s deťmi všetko papierovými girlandami. Moje deti a ich kamaráti. Deti nechceli odísť, už sa stmievalo a tak sme tam sedeli, debatovali a spievali s prenosným rádiomagneťákom – nakoniec sme z lesa domov kráčali až v tme pri hviezdach. Nádherná silná spomienka.
Čttttt, zašepkal Zámer sveta náhle. Usmiala som sa naň s dôverou. Zakaždým ma fascinuje nenáhodnosť jeho zásahov.
Vrátil k nám malého čierneho kocúrika, dcéra ho nazvala Bubu – to posledné mača túlavej mačky, ktorú som prichýlila s jej piatimi mačatami. Vraj mraučal v noci, hneď na druhý deň ho vrátili, A tak sa Micka hrá s malým Bubu – je to láskavá, starostlivá a trpezlivá mačacia mama. Dokonca u nás začala priasť hlasno, tak ako naše mačky a posedáva rada obďaleč mňa, takže prechádza za mnou bytom, všade kam idem.)
Ale vrátim sa k tomu jeho Čttt. Spozornela som – prečo má tíšiš, Zámer sveta? – a uvedomila som si silné protichodné pocity vo mne, lebo pre mňa má tá spomienka potom i desivú časť, ale tú vám nepoviem – odovzdala som ju vetru so slovami „tak to bolo“ a kráčala som ďalej.
Zato sa podelím sa s vami o postreh z tej „cesty sadenia“ – úžasný strom som na nej objavila.
Dívajte sa pozorne.
v
Prezradím vám jeho príbeh.
Komusi stromček stojaci opodiaľ lesnej cesty do oka padol. Nevedno komu, no myslím si, že niekomu z „lezcov“. Opilcov vykrývač televízneho signálu priťahuje, a lezú po ňom občas. Sotva by duševne zdravý človek, psychicky v pohode, bezdôvodne ničil stromy.
Snažil sa ho vylomil – zlámal mu vrcholec, polámal mu vetvy, ohol ho. No nezlomil ho – silu jarabinky vidíte, vypustila malé zelené výhonky odvážne.
No hej, mnohí si pod slovami „úžasný strom“ predstavia mohutný strom s rozložitou korunou, nápadne čnejúci v jeho okolí. Jasné, je úžasný – tak prvoplánovo.
Neupúta nás na prvý pohľad takáto jarabinka, ak vnímame len prvoplánovú úžasnosť – aby sme si všimli jej úžasnosť, musíme sa vedieť pozorne dívať.
Rozumieť ozajstnosti.
Je to skrátka o našej schopnosti vidieť úžasnosť,
Otvorme si náhodne – nenáhodne nejakú knihu.
„Občas sa bojím, že si uvedomíte, aký som obyčajný“ povedal chlapec. „Láska nepotrebuje, aby si bol neobyčajný“ odvetil krtko.
V tejto chvíli sa zhodneme, Zámer sveta.
Elena
Celá debata | RSS tejto debaty