otvorene

Pravdu povedala česká lekárka, že lekári nie sú na niektoré situácie školení.

https://www.blesk.cz/clanek/zpravy-krimi/690994/po-operaci-mandli-je-adamek-v-bdelem-komatu-obzalovana-lekarka-sokovala-soudni-sin.html?fbclid=IwAR3EI1jghyMXR1ZhShIrKVfAZBAWJ1UEv_pknhrW3hjdmv0SYn-n423eUYE

Rovnako je to i u nás. Keď sa potom lekár v priebehu praxe dostane do situácie, že spraví chybu, nedokáže reagovať zodpovedne, snaží sa ju s pomocou svojich kolegov kryť a jej následky necháva niesť blízkych obete.

Pravdu povedala česká lekárka – lekári nie sú školení na niektoré situácie.

A pritom ide o situácie vonkoncom nie také ľahké, aby ich dokázali zvládnuť správne len tak, keď nastanú.

Sú to už viac ako dva roky, ako sme my, matky Otvoreného listu premiérovi, hovorili s vtedajším prezidentom SLK na spoločnom stretnutí o tom, že lekárov by mali v rámci vysokoškolského štúdia pripravovať i na situácie, že môžu urobiť chybu – a ako sa potom majú zachovať voči obetiam svojich pochybení. Že by sa mali ku chybe čestne priznať,a snažiť sa minimalizovať jej následky na pozostalých. Ako majú postupovať, ak urobia chybu, ktorá má tragický následok – trvalé poškodenia zdravia pacienta, alebo jeho smrť. Mali by si tie situácie dôsledne preberať a precvičovať v rámci štúdia, aj následne v rámci celoživotného vzdelávania, lebo nie je ľahké ani pre nich to, čo sa deje po ich pochybení. Vtedajší prezident SLK vtedy odmietal takú predstavu, že by lekárom mali hovoriť o tom, že môžu urobiť chybu.

Ale veď ju môžu urobiť – každý z nás môže urobiť chybu – aj lekári chyby robia. A ich následky sú tragické.

Sme ľudia, a robíme chyby – to máme spoločné. Ako sa s chybami vyrovnať? 

Každý z nás chybu niekedy urobí, ako kráčame životom. Líšime sa však v prístupe ku ich následkom, prevzatiu zodpovednosti za svoju chybu. Isteže nie je životnou tragédiou, ak v náhlivosti zameníme pri varení polievky soľ a cukor – polievku vylejeme a uvaríme inú. Ani  trebárs zabudnúť kúpiť chlieb si nevyžaduje hlboké prekopanie svojho života, dokážeme ho doma upiecť – zaberie to len trochu času navyše. Sú ale chyby, ktoré tak ľahko neodstránime – zasahujú nielen do nášho života, ale i do života iných ľudí závažne. Úmyselnosť konania aj dlhodobosť dopadov chyby pri nich zohráva úlohu – lebo zabudnúť v návale povinností kúpiť chlieb je iné ako niekoho oklamať, okradnúť, či podviesť.

Mohli by sme povedať, že niektoré chyby nie sú chybami – len odhalením pravdy o nás.

Zámerných chýb by ubudlo, ak by sa deti učili anticipovať následky…

Ak by sme napríklad namiesto integrálov, ktoré nám k bežnému životu netreba a stačilo by ich študovať na strednej škole matematicky orientovanej, deti učili radšej pomocou prehrávania situácií ako to dopadne, ak niekoho oklameme, že sa znedôveryhodníme a ako sa začne správať voči nám. Ako máme konať po chybe, ktorá zasiahne iného človeka, a aké odlišné následky môžu mať naše rôzne kroky v takej situácii – že mu v tej situácii môžu poškodiť alebo pomôcť. Ako nie je jednoduché priznať si chybu a prijať za ňu zodpovednosť, to znamená i následky – ale prečo je správne takto konať. Prehrávanie životných situácií by deťom utkvelo v pamäti a napomáhalo by korekcii správania do života, aspoň u niektorých. Bolo by podľa mňa prospešné, keby sme sa i v školách učili pre život užitočné veci  – ako preberať zodpovednosť za svoje kroky – a to nielen v školách základných, ale i na školách stredných a vysokých v rámci prevzatia profesijnej zodpovednosti. Lebo pravdu povedala česká lekárka – lekári nie sú školení na niektoré situácie.

No hej,  ani v živote nie sme školení na veci, ktoré prichádzajú – a musíme im nejako čeliť, poviete si možno. To je pravda. No sú situácie, kedy sa na ne aspoň trochu pripraviť môžeme.

Čelíme dôsledkom vlastných i cudzích chýb. Ktorým sa čelí ľahšie?

Neviem, z môjho pohľadu možno tým cudzím. Lebo nevedomé a nezámerné chyby iných prijímam s porozumením ako  ľudskú chybu.

A tie zámerné chyby, cielené ublíženie a zraňovanie, sú pre mňa poučenie, že toho človeka, ktorý sa takto zachoval, treba nechať za hranicami svojho sveta. Definitívne – je nerozumné a iluzívne niekomu opakovane tolerovať vedome ubližujúce správanie.

Som láskavý človek, súcitím a pomáham. Ale to neznamená, že hocikomu tolerujem hocičo. Mám úctu voči sebe, nedávam už opakovane šance ľuďom, ktorí mi nejako ublížili. Lebo i to je chyba, iluzívne veriť, že človek konajúci nečestne či vedome ubližujúco, odteraz celoživotne bude konať inak. Nebude, lebo nemá vnútornú hranicu.

Pozerať sa súcitne a neposudzujúco…

Ak sa vrátim k príkladu z úvodu, keby sme po pochybení lekára namiesto riešenia prípadu mávli rukou „spravil chybu, veď čo, tomu mŕtvemu je to jedno a chyby robí každý“, tak by nám tu pribúdalo mŕtvych ako na bežiacom páse, lebo by voči tejto chybe zľahostajneli. No je to chyba nezámerná, pri ktorej so súcitom uvažujem i o tej druhej strane.

Zdanlivo menej súcitná som pri zámernom ubližovaní – pretože zámerné chyby nie sú chyby, ale rozhodnutia. Človek veľmi dobre vie, čo robí. Tolerovanie bezohľadnosti iných podľa mňa je chybou nielen voči nám, ale i voči nim. Pokladám za oveľa láskavejšie im dať jasnú hranicu – lebo to im dáva šancu zmeny – nie zmeny seba, tá je o vnútorných hraniciach a hodnotách, ale aspoň zmeny správania. V budúcnosti voči iným ľuďom teda, lebo ja ich vo svojom svete už nechcem.

A čo naše vlastné chyby?

Aj seba by sme mali prijať zhovievavo pri nezámernej chybe. Pofúkať si prsty – ach, ako ja teraz doslova.

Obíjala som kachličky v kuchyni, ešte nedokončené, lebo tá kombinácia bieložltej sa mi tam nepáčila – a je lepšie sa pri chybe vrátiť z kratšej cesty, napraviť ju. Voči svojim chybám typu „vyskúšam niečo urobiť“ som tolerantná – lebo v takej situácii musíme rátať s tým, že sa to podarí, alebo aj nie. To už väčšou chybou bolo to osekávanie kachličiek bez pracovných rukavíc, ktoré síce mám, no nepoužívam. Kusy kachličiek padli a rozťali mi prsty – krvácali tvrdohlavo pri práci každým pohybom až do večera. A tak môžem veru pravdivo skonštatovať, že niektoré chyby platíme vlastnou krvou.

Ach, nie som dokonalá – a ani taká byť netúžim. Toto som ja v originálnej verzii.

A tie zámerné chyby? Nesnažím sa konať zámerne ubližujúco, hodne súcitím, som empatik. I voči lekárke, ktorá zavinila smrť môjho syna, som sa v súdnom konaní správala slušne a uvedomujem si, že jej situácia tiež nebola ľahká, smrť môjho dieťaťa nespôsobila zámerne, pochybila závažne neodborným postupom. Jediný človek, ktorému som v živote naozaj úprimne priala aby jej zlé činy dopadli na ňu samú, bola žena ktorá ma podvádzala s manželom počas manželstva. A fakt dlho mi trvalo, kým som ju nechala ísť aspoň s ľahostajným „je mi jedno, čo sa s ňou stane“.

Záverom…

Dať jasné a pevné hranice prijímaniu vlastných chýb v živote zvládame až svojou zrelosťou. Nie sme na to školení.

A asi by sme mali byť, prinajmenšom profesijne – ako tí spomenutí lekári…

Elena