otvorene

Radi počúvate šum lístia v korunách stromov? Milujete ticho lesa, nežnú zeleň lúk s pestrofarebným vzorom kvetov a vôňu pokosenej trávy? Ach, áno, zelená – tretia z mojej dúhovej jedenástky – je nerozlučne spätá s prírodou, ktorá nás dokáže privinúť do svojej náruče láskavo a trpezlivo, od dávnych čias.

Takže o tom bude môj dnešný dúhový blog.

Zelená…

Symbolizuje prírodu, sviežosť, rovnováhu, nádej.

Podľa psychológov preferujú túto farbu ľudia odvážni a tvoriví, no istým spôsobom aj konzervatívni, samostatní, vytrvalí, húževnatí, so silnou vôľou, často prísni a nároční i sami voči sebe, v extrémnejšej polohe aj ľudia menej prispôsobiví, tvrdohlaví. Zelená znižuje podráždenosť a únavu, zmierňuje úzkosť a nepohodu, pôsobí regeneračne. Ak je odtieň skôr zelenomodrý, stáva sa nepokojnejším, chladnejším, odmeranejším, tvrdším, smerom k žltej je mäkší, veselší, uvoľnenejší a priateľskejší.

Čo mi pripomína zelená…

Pre mňa les. Rozprestierajúci sa do diaľky, uchvacujúci a prijímajúci. No kto nám pofúka boliestky našej duše tak ako les?

Aj trpezlivosť – príroda bola s nami moc trpezlivá, mali by sme svoj bezohľadný, ničivý prístup k nej konečne zmeniť.

A zelená je pre mňa aj symbolom života, zrodu niečoho nového – toho všetkého, k čomu mám hlbokú úctu. Cestou do práce zbieram ošklbané vetvy paviniča, vždy ich zastrčím niekde do zeme, aby som im dala šancu prežiť. A v tomto jesennom čase zbieram gaštany, každý deň a nosím ich k nám, na Prednú Horu, do prírody, snáď sa niečo z nich ujme.

Hej, vážim si všetko živé. Aj keď nie som natoľko súcitná, ako mahayanisti (čo je odnož budhizmu), ktorí dokonca zametajú cestu pred sebou, aby nič živé neohrozili. Kolega Števko, ktorý má úžasný prehľad v oblasti východných náboženstiev, mi práve včera o ich filozofii hodne rozprával.

Ako vnímate…

Ako vnímate les? Čo vám napadne pri tomto slove ako prvé? Farba, zvuk, vôňa, dotyk kôry stromu či listov, alebo chuť jahôd?

Viete o sebe, ktorý z vašich analyzátorov je dominantný? Ide o to, či ste viac citliví zrakovo, sluchovo, čuchovo, dotykovo alebo chuťovo…

Dokážete si ľahšie predstaviť šum lístia v korunách stromov, alebo farbu – zeleň lístia v korune stromu? Viete si lepšie vybaviť nádherne sfarbený javorový list alebo vôňu pokosenej trávy? Vnímate intenzívnejšie predstavu ako sa dotýkate ihličia na vetvičke borovice, alebo živicovú vôňu jej kôry? Vynára sa vám pred očami jasnejšie mohutný gaštan plný kvetov, alebo lepšie cítite v dlani gaštan s jeho pichľavou šupkou? Láka vás viac trpkastosladká vôňa divých ruží a viete si ju predstaviť úplne naživo, alebo zreteľnejšie vám pred očami vyvstáva ich nežná farba? Predstavíte si živšie chuť jahôd alebo ich vôňu?

A tak by sme mohli pokračovať…

Podobné otázky sú v Teste analyzátorov, samozrejme je ich oveľa viac. Poznanie svojho dominantného analyzátora má široké využitie v živote – pomáha nám pri učení sa, oddychu, komunikácii so sebou samým i s inými ľuďmi, aj v rôznych ďalších životných situáciách. Kedysi som tento test už v ktoromsi z mojich blogov spomenula, teraz si naozaj nespomínam v ktorom, aj s údajom o mojej práci na internete, kde test môžete nájsť.

Zelený príbeh…

Ak kniha, tak len o Indiánoch. Tí mali k životu a prírode hlbokú úctu. Takže Nekonečný kruh.

O čom je? Indiánske videnie sveta, dar vidieť pravdivo, s údivom a s radosťou prírodu, je naplnené určitým postojom vážnosti a úcty. Je podľa nich záležitosťou zmyslového, ale aj mimozmyslového vnímania.

Indiáni majú hlbokú úctu ku prírode a všetkému živému. „Poďakuj ráno, keď vstaneš, za ranné svetlo, za svoj život a silu. Poďakuj za jedlo a za radosť zo života…“ hovoria.

Podľa nich človek až keď zničí posledný strom, poslednú rybu a posledné zviera, potom zistí, že peniaze sa jesť nedajú…

A varujú, že ak sa ľudské srdce vzdiali prírode, zatvrdí sa a nedostatok úcty ku všetkému živému (aj rastúcemu), potom rýchlo povedie i ku neúcte voči ľuďom.

Páči sa mi ich filozofia, ktorá poukazuje na to ako veľa môžu vidieť deti. „Srdcia malých detí sú čisté a preto im Veľký Duch môže ukázať mnoho vecí, ktoré starým ľuďom unikajú.“

Hovoria tiež, že človek sa musí svojmu strachu postaviť tvárou v tvár, alebo pred ním bez prestania utekať.

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

„Biely muž myslí hlavou, Indián srdcom“.

Tak v tom som sa našla. Mňa, ak nezlákate, aby som niečo prijala srdcom, začala som tomu dôverovať, tak rozumovými argumentmi ma určite nepresvedčíte… Ach, áno, vo mne je duša Indiána.

Zelená záverom…

Indiánsku filozofiu a ich prístup k životu si moc cením.

Tak si vyberme – chceme sa svojmu strachu postaviť tvárou v tvár, odvážne mu čeliť a zdolať ho, alebo pred ním budeme bez prestania utekať, po celý život?

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 21. 10.2016

P. S.: V lese…