Všetci ľudia by sa mali snažiť zistiť, kým zomrú, pred čím utekajú, za čím utekajú a prečo utekajú…
(James Thurber, Filozof a ustrice)
Dnešný blog je zasa raz taký hľadací, otázkovo-odpoveďový, taký samo-môj. Raz som napísala báseň o zrode básne, v ktorom som takéto odpoveďovanie vystihla „..postupne, náhle dozrú v Tebe veci, ktoré chceš povedať sám sebe…“ (Myslím, že na blogovinách.sk ju tuším i mám nahodenú, ale nechce sa mi to overovať, som teraz príliš unavená).
Takže tak, jednoducho sú veci, ktoré nie je pre nás podstatné povedať iným, ale predovšetkým uzavrieť ich pre seba samých, zmúdrieť z nich.
No ako to už býva v živote, vždy sa tam pripletie i niečo pre iných, možno… Takže – ak chcete, čítajte.
Za čím v živote utekáme…
Skúste si v tejto chvíli sami pre seba úprimne zodpovedať na otázku – za čím ste doteraz v živote utekali?
Aké to boli hodnoty – tie pre vás naozaj najdôležitejšie?
Aké to boli ciele?
Aké to boli priania, po čom všetkom ste v živote túžili? Čo všetko pre vás doteraz v živote malo význam, čo priťahovalo vaše oči a čo vaše srdce?
Za čím a za kým by ste chceli v živote bežať ďalej – za čím by ste teraz dokázali bežať naozaj silne a vytrvalo, zo všetkých síl, celým svojim srdcom?
Ak sa vrátim ja k Thurberovmu výroku z úvodu blogu – zjavne si naň začínam odpovedať od stredu „za čím som utekala vo svojom živote“ – tak o tom som v mojich blogoch popísala celkom dosť. Bolo to všetko, čo mám rada a na čom mi záleží, toho bolo teda – i pre mňa samú prekvapivo veľa. A skutočne mám pocit, že túto časť výroku som si zodpovedala.
Najviac som v živote utekala za láskou, to nepochybne, je podľa mňa tým úplne najdôležitejším, čo vo svojom živote máme. S ňou sa mi spája dôveryhodnosť a spoľahlivosť, snažila som sa preto ako som vládala o zodpovednosť i blízkosť, čo sú podľa mňa základné prejavy lásky. Áno, to som hľadala.
Za čím by som utekala v živote teraz ďalej? Hm, v tejto chvíli mám pocit, že sú to iba úplne malé veci, za ktorými by som sa ešte pohla. Možno za gaštanom s ružovými kvetmi z parku v Rimavskej Sobote, zasadila by som ho. Lákalo by ma ešte rozbehnúť sa i za tým týždňovým putovaním krajinou cestami – necestami, o ktorom som snívala, ibaže v tomto počasí by to už bola skôr polárna výprava ako romantické putovanie. A hej, pravdaže, budem úprimná – mám jedno ďalšie prianie, dve knihy si chcem prečítať, pretože doma mám iba tretí diel jedného príbehu – volá sa Stále, mám ho už hodne dávno. No a keďže posledný mesiac mám silný pocit, že si potrebujem prečítať i tie dva predchádzajúce diely knihy – a ja verím svojej intuícii, tak teraz ich zháňam po antikvariátoch, zatiaľ neúspešne.
Za čím bežať v živote ďalej by pre mňa malo zmysel, za čím by som bežala zo všetkých síl, ak by som v živote naozaj chcela bežať ďalej? No veď viete – môj vysnívaný dom so záhradou, zmysluplný domov. Aj môj úžasný projekt – Územie anjelov, ktorý som pred časom zabalila – ten bol naozaj súčasťou môjho srdca, za ním mi je ešte smutno.
A za kým by som v živote bežala – alebo skôr koho by som nasledovala? Len za tým, s kým to má zmysel spoločne ísť. A zmysel ísť spolu kamkoľvek má len s človekom, ktorému môžeme bezvýhradne dôverovať, veriť. Takže, hej, je to o schopnosti získať si dôveru…
Pred čím v živote utekáme…
Ak sme k sebe samým úprimní, je to silnejšia časť Thurberovej myšlienky – je ťažšie si priznať to, pred čím utekáme, ako to, za čím utekáme, je to tak, však? Je to natoľko ťažké, že podaktorí tvrdia, že neutekajú pred ničím.
Priznať si pravdivo pred čím utekáme, je o našom tieni.
Takže – pred čím v živote utekáte?
Z čoho máte obavu?
Čomu sa na svojej životnej ceste vyhýbate?
No a pred čím najviac teraz utekám ja? No dobre, dám to tu. Keď chcem, aby ste pravdivo odpovedali sami sebe na tie otázky, musím na ne pravdivo odpovedať najskôr ja.
Takže dnes utekám pred zajtrajškom – teda nie filozoficky, ale skutočne pred zajtrajškom. Už párkrát som spomenula, že 11 je pre mňa hlboko symbolickým číslom. Zajtra je 11.11. a môj syn by mal meniny. Doma by som tým prešla zapálením sviečky, vecami ktoré mal Maroško rád, prechádzkou „ku partizánom“. Ibaže teraz nie som doma, ale na konferencii, s kolegyňou. Ona zajtra odíde, ja pokračujem ešte jednou vzdelávačkou a domov z Bratislavy sa mám vrátiť až v sobotu večer.
A pred čím utekám dlhodobo? Viem, čo a prečo ma v súčasnosti „dáva dole“, takže viem tiež to, pred čím utekám, aj prečo. Ja utekám pred situáciami, v ktorých nemôžem cítiť dôveru. Nechcem sa dať zraňovať, takže mám teraz múry nedôvery.
Prečo v živote utekáme…
Lebo život je pohyb, proces a cesta má zmysel, každý jej krok. Niekedy utekáme, niekedy kráčame…
Životná skúsenosť…
Človek skladá skúsenosti do svojho životného príbehu a je na ňom, aby si vybral tú z možných verzií, ktorú bude vo svojom živote realizovať.
Každý z nás preto volí pred čím i za čím bude v živote utekať. Správna voľba je podľa mňa tá, ktorú uskutočňujeme na základe toho, čo nám hovorí naše srdce. Pretože práve naše srdce najlepšie vie, čo je pre nás správne a dôležité. Od srdca sa to môžu naučiť hlava, ruky, nohy – a potom nás to potiahne tým správnym smerom. A nielen to, my v takej chvíli tým smerom aj vykročíme, pretože budeme nasledovať hlas svojho srdca, ktoré pozná ten správny smer… Áno, tak presne to je životná skúsenosť.
Záverom…
Dáme dnes hru na jednu otázku? Tak dobre. Takže – dajakú hlbokú otázku – čo pokladám za zásadné vo vzťahu ku nášmu bežaniu či kráčaniu životom.
Hm …. to som si naložila, ale poviem.
Ideme, alebo aj utekáme, po celý život, ale pokladám za dôležité nielen kráčať tým vlastným správnym smerom, ale mať aj miesto, kde sa môžeme na svojej ceste v bezpečí zastaviť a oddýchnuť mi, nadýchnuť sa pred ťažkým či dôležitým krokom.
Domov. To je hodne dôležité, áno, zásadné.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 10.11.2016
P. S.: V Bratislave sneží. U nás doma iste tiež. Tak aspoň jedna fotografia „od partizánov“ – bývajú aj slnečné dni…
Celá debata | RSS tejto debaty