otvorene

Snehu je u nás neúrekom. Srnka sa popod balkón predvčerom doobedu namáhavo brodila.

Dokelu, kto to chcel biele Vianoce? Nech si ten sneh ihneď príde zobrať – zašomrala som nespravodlivo – lebo rozprávkovú kulisu vyrobil, a nijako nás tá záľaha snehu v týchto dňoch neruší. V našom kraji je kopec miest bez elektriky i vianočne, tak by som sa mala vytešovať, že nás pohroma obišla. No pre záľahu snehu a zlé cesty sa  najstaršie dieťa k nám včera vianočne dostať nemohlo – a moje srdce mamy ju videlo, ako si osamelo posedávajúc pri štedrovečernom stole uhrýza z pečeného zubáča bez šalátu. Našťastie prišla i deň predtým so strednou dcérou a jej rodinou, a tak som aj jej darček dala v predstihu, vzdychla som si. A stredné dieťa sa bielou zimou u nás neskutočne vytešovalo  a sneh si pochabo užívala, aj snehuliačika postavili. Vlastne, z toľkého snehu aj čínsku snehuliacku armádu mohli postaviť, povedala som už pobavene.

Zámer sveta sa rozosmial.

V čom spočíva výnimočnosť Vianoc, zauvažovala som potom pri pečení lososa, ktorého moje najmladšie dieťa miluje, ale ja vonkoncom nemusím. V časoch môjho detstva sme jedávali pečené domáce klobásy a rezne, žiadne ryby. Prispôsobujem sa „lososovaniu“, kapustnici bez hríbov, aj šalátu bez zeleru a vajec – som aj bežne v živote hodne prispôsobivý človek – a vianočné časy nie sú o jedle. Myslím, že práve Vianoce sú tým časom, kedy si hĺbku prepojenia s tými, ktorých máme v srdci, uvedomujeme najviac intenzívne. Čas rodiny a blízkosti. Ukazuje nám správnosť našich krokov – lebo ak niektorí ľudia nemajú radi Vianoce, pretože sa cítia osamelí, je to pre nich životná výzva, aby uvažovali ako môžu svoj pocit osamelosti prekonať a koho sa potom rozhodnú do svojho života vpustiť. Lebo osamelosť musia sami v sebe vyriešiť, a  až tak môžu vytvoriť priestor v živote aj pre niekoho ďalšieho. V priebehu života sa naše kritériá výberu ľudí menia, ako životne zmúdrievame.  Pre mňa sú Vianoce intenzívnym časom, lebo si uvedomujem, nakoľko sú pre mňa dôležití ľudia v živote, a kto je pre mňa dôležitý. Ale aj moje kritériá sa v živote posunuli – keby som sa vrátila niekam do mladosti a vyberala si životného partnera, musel by mať jednu vlastnosť – byť schopný sadiť stromy a starať sa o ne. Lebo taký človek, ktorý sa s láskou dokáže starať o rastliny, je schopný tvoriť a budovať, a má aj dostatok trpezlivosti a múdrosti.

Vianoce s ich tradíciami, zaspomínala som na ne dieťaťu – ako to bolo kedysi doma. Symboly Vianoc sú pre mňa dôležité, a nech mi nikto neskúša hovoriť, ako treba multikulti zrušiť vianočné stromčeky, vianočné piesne, vianočné jedlá – či robiť vianočné kebaby namiesto nich.  Večera prebehla v tichu, s vďakou za všetko, čo máme. Dojímavé bolo, že sviečky plávajúce v mise s vodou za nás všetkých krásne spolu pevný kruh vytvorili. Aj dcérina snaha bola dojímavá – zohnala film Princ mamánek, ktorý som túžila vidieť, a pozerala  tú rozprávku spolu so mnou. Beztelevízorovo nám šetrí kopu času, sledujeme niečo len výnimočne. Večer  som sa chcela pustiť do čítania jedného z mojich darčekov – knihy o trangeneračnom prenose traumy, no vyhrala Kniha o nádeji od Goodallovej. Uvažuje o tom, koľko zlého a ťažkého sme zažili, od doby kovidu, 11. september s pádom dvojičiek, teroristické útoky či hospodársky chaos, a napriek tomu si zachovávame nádej. Mám rada autorku, mám rada gorily, a mám rada aj nádej, takže sa z tejto knihy moc vytešujem.

Ale  ten Transgeneračný prenos otvorím aspoň koincidenčne pre vás – a je tam myšlienka o tom, že podľa indiánskej filozofie naše skutky súvisia so 7 generáciami pred a 7 generáciami po nás. Silná a múdra myšlienka, ako všetko Indiánmi odovzdávané. Všetko to, čo my sami dnes žijeme, by sme mali vykonávať s ohľadom na stopu pre budúce generácie. lebo každý náš nečestný čin siaha aj na ich osud. A tiež je hlboko prepojený s tým, ako nesieme odkaz tých predošlých generácií. Ak odborníci poukazujú, ako narastá agresívne myslenie a správanie, treba podľa mňa mať na pamäti i to, že nesieme v sebe generačnú traumu dvoch svetových vojen. Mali by sme robiť všetko pre to, aby už ďalšie generácie nemuseli nikdy niesť takýto náklad, aby šialené preteky v zbrojení ustali a ľudstva navždy vykročilo cestou mieru. Možno práve Vianoce sú tým časom, kedy si nielen dôležitosť pokoja a mieru uvedomujeme, ale aj pút medzi generáciami. Mala by raz vzniknúť vianočná deklarácia, ktorá by svet trvale upokojila. Lebo keby sme tie financie a energiu, investované do zbrojenia, dali do niečoho pozitívneho, tak by svet rozkvitol.

Prezradím ale, že ten koincidenčný odkaz zjavne nie je iba pre vás. Pre mňa je táto myšlienka o siedmych generáciách pred a po v čase Vianoc zvlášť silná, lebo namiesto odkazov blízkym do neba dnes hovorím „urobím to aj za vás“. Chcem vykročiť k veľkému a zmysluplnému projektu.

Záverom vám koincidenčne otvorím aj tú Goodallovú – príbeh o Ťia Chaj-sia a Ťia Wen-čchi nám prináša. Jeden z nich bol slepý a druhý bezruký. Ale spoločne vysadili viac ako desaťtisíc stromov na ochranu zničenej pôdy v okolí ich dediny.

No tak to je krásne povzbudenie od Zámeru sveta – ďakujem – nádej nám pomáha robiť zázraky…

Elena

P.S.:  Fotografia je moja, pravdaže.

K diskusii  Milan1  V názore na civilizačnú úspešnosť sa zjavne nezhodneme, podľa mňa je ich filozofia o hodne etickejšia ako naša. Aj skutky. K indiánskej filozofii mám úctu a je mi blízka, písala som o nej opakovane, napríklad tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/05/08/krvou-srdca-2-mudrost-indianov/

či tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/05/03/viem-ma-rany-zem-3-dusa-indiana/

alebo tu

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/01/15/vykrocenie-9-hm/

A prečo naša civilizácia „potlačila“ indiánsku? To je jednoduché vysvetliť – psychológovia zistili, že nie tí najinteligentnejší sú vpredu a na čele, lebo kým inteligentní vidia a zvažujú rôzne možnosti riešenia veci, hlupák vidí jedinú alternatívu a tú zrealizuje.

Milan1  btw ide o ofiodbornú publikáciu, editori Marek Preis a Daniela Vizinová, takže faktografia o transgeneračnej traume, a nie jpp…