Dotkli ste sa niekedy v živote niečoho, dotyk čoho vo vás hlboko rezonoval? Oslovil čímsi vašu dušu? Tak pre mňa je takou vecou klopadlo.
Videli ste už niekedy v živote klopadlo na dverách? Dotkli ste sa ho?
Nie?
No tak čo sa na tom teraz smejete? Viete, aké sú klopadlá úžasné? Je to pre mňa naozaj fascinujúca vec – klopadlo. A tak sa dnes v mojom blogu porozprávame o klopadlách…
O dverách a klopadlách…
Mohutné starobylé dvere. Z masívneho dreva, tajomné ako čas rozprávok nášho detstva. A na nich klopadlo, čarokrásne. Zabúšite ním na dvere a ony sa rozozvučia.
A potom sa dvere pootvoria…
Hovorí sa, že sa k sebe musí hodiť zámok a kľúč. Ja si myslím, že sa k sebe musia hodiť aj dvere a klopadlo. A ja si myslím, že k nim musí ladiť aj človek, ktorý na tie dvere klope.
Neveríte? Dajme rozprávku…
Rozprávka o dverách a klopadle…
Kde bolo tam bolo, boli raz jedny dvere. Boli prekrásne, pôsobili jemne pritom silne, trochu tajomne, trochu rozprávkovo. S kľučkou, ktorú môžeme pevne uchopiť, ak sa rozhodneme nimi vkročiť. S nádherným klopadlom, ktoré sa matne ligotalo v slnečných lúčoch. Skrátka úplne úžasné dvere.
Predstavte si teraz, že ste v tejto chvíli v tom dome, do ktorého sa práve tými čarokrásnymi dverami vchádza. Je úplne jedno, ako si predstavujete zariadenie toho domu. A je úplne jedno, čo v tom dome robíte.
To, čo je naozaj dôležité, je to, že práve v tejto chvíli sa dvere rozozvučali. Zaznelo klopadlo, niekto je pri dverách a chce ísť dnu. Kto tam môže byť?
Idete k dverám. Je úplne jedno, či k nim kráčate pomaly, alebo nedočkavo bežíte…
Klopadlo opäť zaznelo. Idete k dverám – a presne viete, koho by ste za nimi chceli nájsť. V takej chvíli človek zatají túžobne dych. Otvárate dvere…
A len vy viete, koho tam naozaj chcete vidieť.
Ach, hej, tak je to rozprávka o dverách, alebo o nás? Jasné, je to o nás samých – o uvedomení si toho, koho by sme za tými dverami chceli vidieť.
No čo, je to teraz tak aj vo vašej predstave, že sa hodí k sebe klopadlo, dvere a aj človek, ktorý na ne klope?
Ja, dvere a klopadlá…
Hm, hm, klopadlo. A dvere. Je to naozaj hlboko osobná vec, čo vám teraz prezrádzam o sebe. Neviem, prečo ma tak moc fascinujú, ale zbieram ich obrázky. Prezradím vám, na Pintereste mám krásnu zbierku obrázkov dverí a klopadiel…
Mala som nádhernú, naozaj obrovskú zbierku obrázkov aj na externom harddisku, popri koňoch, líškach, pivóniách a zopár ďalších mojich obľúbených kategóriách tam boli aj dvere a klopadlá.
Ibaže ja a USB kľúče, či externé harddisky – to je veľmi smutný príbeh, vždy sa mi nejaký pokazí úplne nevhodne.
A tak i ten môj obrázkový harddisk, v decembri. Takže len som nad tým mávla rezignovane rukou a hrdinsky skladám už dajaké dva mesiace zbierku odznovu. Najviac mi chýba jeden obrázok koňa, ktorý bol moja srdcovka – tmavosivý ťažný kôň, s vrkôčikovo zapletenou hrivou, vlastne len hlava koňa to bola. Našla som ho kedysi na facebooku, ani neviem na ktorej zo stránok a celé dva mesiace ho márne hľadám v google obrázkoch o koňoch v rôznych jazykoch. Mám ho hlboko v srdci, neviem prečo, ale moc a moc mi ten obrázok chýba. No verím, že tie veci, ktoré k nám majú prísť, k nám určite prídu…
Záverom…
Tak čo pekné dám záverom?
Ach, hej. Kebyže mám dom, tak mám na dverách aj klopadlo. Len tak, pre radosť. To teraz nie je o tajných snoch – len aby ste pochopili, že klopadlá naozaj milujem…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 25.2.2017
Celá debata | RSS tejto debaty