No o čom inom by bolo, ak nie o našom štátnom dlhu?
Slovenský štátny dlh nabral skutočne astronomické rozmery z môjho pohľadu. Takže dnes v mojom blogu o ňom, o budúcnosti a budúcich generáciách, a o vinníkoch tohto stavu.
Štátny dlh Slovenska
Z celkového nášho štátneho dlhu sa nám môže zatočiť hlava – minulý rok bol viac ako 41 miliárd eur.
Každý občan Slovenska, vrátane detí a dôchodcov, tak minulý rok dlhoval vyše 7 600 eur, predovšetkým finančným inštitúciám zo západnej Európy.Slovensko každý rok zaplatí za svoj dlh viac ako miliardu eur. Od globálnej ekonomickej krízy z roku 2008 sa náš dlh viac ako zdvojnásobil. Náklady na obsluhu štátneho dlhu sú pritom v stámiliónoch eur.
Slováci najviac dlhujú veľkým krajinám Európskej únie. Zaujímavé je tiež, že sa zlepšuje rating Slovenska a tým sa tiež mení typ a štruktúra investorov. Pribúdajú tí, ktorí uprednostňujú menšie riziko, a tým aj adekvátne menšie výnosy – na náš dlh sa v súčasnosti najviac skladajú bohatší Európania, ktorí si odkladajú peniaze alebo si sporia na penziu. Následne profitujú z úrokov, ktoré platíme.
Ach, ako skvelo hospodári naša vláda…
A za ostatný rok sme poskočili štátnym dlhom až na 43 miliárd. Odhad odborníkov do roku 2018 je nárast štátneho dlhu na viac ako 45 miliárd… (presne 45, 6 miliardy).
A to je rok 2017 tuším že posledný rok, kedy platí dlhová brzda na úrovni 60 % HDP. Od ďalšieho roku by sa mala podľa ústavného zákona znižovať na 50% HDP.
Ja viem, že HDP nie je ten najoptimálnejší údaj, najviac výpovedný, zrejme aj schodok a vývoj deficitu je dôležitý, ale o tom nejdem polemizovať, nie som ekonóm.
V tlači sa ale občas pri argumentácii o tom, ako úspešne si vedie naša vláda, mihnú práve správy o tom, aké percento tvorí verejný dlh Slovenska v pomere ku HDP.
Rozumiem dokonca i tomu, že Slovensko by mohlo mať lacnejšie pôžičky, ak by ich vzalo za nižšie úroky. A ušetrené peniaze by mohlo využiť na diaľnice, dôchodky, platy, či zúfalo podfinancované školstvo
A úplne dokonale rozumiem tomu, že by „naši páni pri moci“ chceli zrušiť dlhovú brzdu.
No tak vám poviem – čo teraz? Ústavný zákon nemožno zrušiť len tak, bez opozície. Dalo by sa kadejakými čachrami – machrami v účtovníctve, niektoré položky nezarátať do dlhu a – potom by sa to ryžovalo a valilo, to by bolo dlhov. Našťastie je tu dlhová brzda. Našťastie – a nech aj zostane, aspoň to je z môjho pohľadu aká – taká poistka voči zlodejinám.
AKO JE MOŽNÉ…
A keďže som priznala, že nie som ekonóm, otvorene priznávam, že nerozumiem jednej veci – a budem skutočne rada, ak mi ju niekto jednoducho vysvetlí – ako je možné, že potrebujeme robiť nové a nové dlhy, keď v tomto štáte máme:
- žobrácke platy pri vysokom raste produktivity práce,
- vynikajúci výber DPH, aj daní,
- zlepšuje sa naša exportná výkonnosť,
- rastú verejné investície,
- využívame príval peňazí cez eurofondy,
- klesá nezamestnanosť – očakávame dokonca jej historicky najnižšiu úroveň podľa vládneho rozpočtu, a to prináša štátu zisk,
- štát všemožne šetrí (znížil výdavky, napríklad tým, že platí menej za svojich poistencov na zdravotné poistenie a zvýšil aj platby vyššie príjmových skupín v tomto smere),
- zavádzanie kadejakých osobitných odvodov, atď…
Krucinál, tak ako je to možné, že si musíme ešte aj požičiavať také veľké sumy???!!
Ak je celoročný rozpočet Slovenska približne 15 miliárd, potom požičať si za jediný rok 2 miliardy – to mi pripadá samovražedné…
Nie, nie som ekonóm, ale ani debil nie. Zato tí pri moci zrejme áno, keď takto šafária s našimi peniazmi a našim štátom.
No prečo o štátnom dlhu Slovenska dnes točíme?
Nemá čo robiť táto blogerka, štátny dlh ju trápi – poviete si možno – čo to neprenechá ekonomickým expertom z vlády?
Na jednej strane – ja mám stále čo robiť. Výstižnú príhodu vám prezradím. Pred týždňom moja najstaršia dcéra prišla do kuchyne, či si môžem pozrieť niečo z jej práce, ktorú píše, keď sa budem chvíľu nudiť. Na to sa ozvala prekvapene stredná dcéra – „Kika, ty si videla mamu sa niekedy nudiť?“
Takže – stále niečo robím. Navyše teraz som upísaná do vyčerpania, celkom cielene. Prehlušujem smútok a zúfalstvo písaním – jednu z prác som dopísala, druhú dopisujem. Potom ešte tri. Knihu budem dopisovať zrejme až v Bratislave o dva týždne. Ale do konca marca bude všetko hotové.
Na druhej strane – jasné, mohla by som písať o nádhernej rannej ceste do práce, kedy sa včera z pološera vynárali zahmlené a snehom nanovo postriebrené tmavé kopce a dnes ráno ich slnko prekreslilo nežne do ružovkasta. Ťahajú sa kamsi do diaľky a bol to naozaj čarokrásny obraz. Túžila som pri pohľade na ne sedieť v tej chvíli tam hore v kopcoch. Len tak tam sedieť, a dívať sa do diaľky. Aj napriek hlbokej bolesti dní, ktorými kráčam, tie „čarovné okamihy“ stále vnímam a som za ne hlboko vďačná. Ale veď o tom všetkom občas píšem.
Na tretej strane – aj vás by mal štátny dlh Slovenska trápiť, skladáte sa naň spolu so mnou, a raz naň doplatia i vaši potomkovia.
A ako to bude ďalej…
Nie, nedala som tu porovnanie nášho štátneho dlhu s inými krajinami. Čo, milí voliči Smeru, teraz si možno uspokojene hovoríte, že vyšší dlh majú o pár percent napríklad takí Fíni či Nemci?
Iste, podľa zistení Eurostatu
http://ec.europa.eu/eurostat/tgm/table.do?tab=table&init=1&language=en&pcode=tipsgo20&plugin=1
je napríklad spomenutý fínsky štátny dlh vyše 61 percent, a nemecký štátny dlh dokonca viac ako 69 percent. Ibaže ich platy sú viac ako trojnásobné oproti našim. Takže tak – pre naivných počtárov.
Zatiaľ dlhy prefinancovávame novými a novými dlhmi. Iným – a rozumnejším – scenárom by bolo Slovákom známe „uťahovanie opaskov“, šetrenie výdavkov štátu (teda, realisticky upozorňujem – štát na výdavkoch pre občanov šetrí čoraz viac, treba klepnúť po prstoch brutálnemu rozkrádaniu štátu, a tiež siahnuť na majetky zbohatlíkom). Existuje, pravdaže, aj tretia možnosť, bankrot štátu, neschopného splácať svoje záväzky (ironicky dodávam, že toto je cesta, inšpirujme sa Gréckom – a možno aj zopár ďalšími skrachovanými krajinami, ktoré sa stále tvária, že neskrachovali, aj keď pravdu všetci vieme a ťahajú znovu a znovu peniaze do bezodnej jamy nikdy nezaplatiteľných „pôžičiek“). To je správna cesta pre Slovensko a jeho ekonomický rast – napožičiavať si obrovské sumy z EÚ a potom vyhlásiť, že ich nie sme schopní splatiť, nech nám ich veritelia odpustia.
Namieste je ale pritom tiež otázka – kam sa tratia tie obrovské peniaze v tomto štáte? Ideme nejakým nesprávnym smerom – štatistiky ukazujú, že nás prebiehajú v niektorých parametroch i také krajiny ako Malajzia, Irán, Turecko či dokonca Kazachstan. Sme svetoví – ale v nekvalite ciest, spolu s Ukrajinou,
http://www.urso.gov.sk/sites/default/files/CenyPlynuPorovnanieKrajinEU_2009-2011.pdf,
naše ceny plynu potravín, elektriny patrili k najvyšším na svete. Chudoba u nás patrí k najvyšším, ak zohľadníme i platy, a to i vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
http://www.ceit.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2011/Gerbery/gerbery_2251.pdf
Znečistenie životného prostredia je u nás vysoké. Dovážame v pomere ku mzdám zrejme najviac potravín zo zahraničia v rámci celej EÚ. Úroveň zdravotníctva zúfalá, úroveň školstva – katastrofálna, sme zrejme jedinou krajinou v celej EÚ, v ktorej nemajú všetky deti v školách ani len knihy na učenie.
Za akú cenu sa to zadlžujeme, a kvôli čomu?
„Udržateľný ekonomický rast“, „zvyšovanie ekonomického blahobytu krajiny“, „ekonomický rast“ – keď takýto termín počujem, je mi nevoľno (môj vodnársky duch pri nich vždy rebeluje – A čo taký morálny rast krajiny? Ten je kde, radšej ho nedáme do grafu?).
Vážne si nejaký ekonóm myslí, že rast bude pokračovať donekonečna? Ak nie, tak kde sa podľa nich zastaví – a čo potom?
A poviem to natvrdo – akékoľvek v súčasnosti mediálne šírené reči o potrebe meniť spôsob účtovania a nezarátavať niektoré výdavky do celkovej sumy pokladám za zlodejinu voči občanom – nech nás už balamutí vláda akokoľvek lákavou predstavou nových diaľníc, či kadečoho ďalšieho.
JE TO SKRYTÝ DLH, čo chcete vytvárať, a je to vždy dlh. To ako keď budete tvrdiť, „neklamal som, len som nehovoril pravdu“ – výsledok je vždy ten istý.
Raz všetky tie dlhy bude treba splatiť, pravda – to tu už nebude ani naša skvelá sociálna vláda, ani jej úžasní voliči. Kto, z čoho a ako ich zaplatí – naše deti, vnuci?
Bude ich čoraz menej – tých pracujúcich, populácia starne. Čo budú robiť skôr – živiť dôchodcov, splácať dlhy po predchádzajúcich generáciách, či sami žiť?
Ako sa môžeme pozerať do očí svojim deťom, keď im chystáme takúto budúcnosť? To naše deti a naši vnuci by tieto dlhy raz mali platiť… Ale to už znie o hodne škaredšie, ako nejaké neosobné „generácie“, ktorým by sme to radi hodili na krk…
Záverom…
Kedysi povedal Niels Bohr: „Predvídať je veľmi ťažké, zvlášť budúcnosť.“ Možno tým myslel niektorých ekonomických expertov Slovenska…
Akú budúcnosť to chceme zanechať našim potomkom?
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 7.3.2017
Ľudia to nechápu a tí čo áno sa nepôjdu ...
Celá debata | RSS tejto debaty