otvorene

Malinova, páči sa mi Tvoj blog Náš sociálny štát (Hej, a dúfam že sa neurazíš za to tykanie). Viem presne, o čom to všetko je, a viem presne, koľko odvahy musí človek nazbierať, aby to napísal. Aj koľko životných skúseností.

O tom môj dnešný blog…

Viete, naozaj málo blogov čítam.

Len občas a len niečo. Nevyhováram sa na nedostatok času, jednoducho  trávim svoj čas inak ako čítaním nekonečna blogov. Najčastejšie si pozriem blogy od malinovej. Páči sa mi originalita a zmysel pre humor, má oboje. Nie vždy sa názorovo zhodneme, ale veď nie sme dvojčatá… Dnes ale zasa raz hej. Malinova, páči sa mi Tvoj blog Náš sociálny štát. Veľmi dobre tomu rozumiem, všetkému.

Nie, ja som nemala chorú matku, ale postihnutého syna. Na jeho pohreb som tiež musela vybaviť pôžičku a premáhať sa, aby som sa nezložila do kúta s plačom (klamem, nechcela som sa zložiť do kúta, ale zomrieť). A nie, neutekala som s deťmi v situácii násilia. Aj to s tou chorou poznám – mne by mohla sociálna poisťovňa dať diplom vzorný poistenec – žiadna PN od narodenia prvej dcéry (bude mať 24 rokov), ako by som inak uživila deti… Sociálka? No pre syna som kedysi vybavovala pomôcky, ani po troch odporúčaniach špecializovaných odborných inštitúcií sme potrebnú pomôcku – špeciálny počítač nedostali. Osobne by som už od nich nešla pýtať nikdy nič. A súdy? No – však moja séria blogov Augiášov chliev svedčí o tom, čo si o slovenskom súdnictve myslím…

Smutné skúsenosti nás oboch so spravodlivosťou na slovenský spôsob. Najsmutnejšie je, že vôbec nie ojedinelé.

Dokonca i debatu som si prečítala…

Čo bežne nerobím vôbec. Nakoniec totiž vždy uvažujem, prečo sa to volá debata, keď tak väčšina namiesto načúvania len hlása svoje názory. A niekedy riadne bludné, pretože málokto vie pochopiť tu hrôzu, v ktorej žiješ pri násilí, a v ktorej sa bojíš veriť pomaly aj vlastnému tieňu. Málokto chápe ako sa rozbieha kruh násilia. Od podaktorých sa dozvieš, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne, takže určite si o bitku koleduješ (možno provokuješ nedostatkom snahy robiť všetko dokonale, a tak sa snažíš dávať veci do 101-percentného poriadku, do 110-percentného, vždy je to málo). Nepomáhajú ani ustavičné preškoľovania partnera o tvojich chybách, neschopnosti a naničhodnosti, určite zdedené z Tvojej rovnako neschopnej rodiny, no tak sa nečuduj. Určite aj preháňaš s tým násilím aj strachom, nikto predsa nás nemôže tak k smrti vystrašiť… Psychické násilie – no a  to je čo?

Hrdinských diskutérov k článku by nikto nikdy tak nedostal. Ach, a hej, je to skrátka o Tvojej nezodpovednosti – a Tvojej neschopnosti, ak si si takého človeka vzala (takže partner má pravdu…). No škoda pokračovať…  Aspoň vidíš, o čo by si si polepšila, keby si si vzala takého diskutéra namiesto svojho agresívneho manžela. O nič.

Životné skúsenosti…

Niektorí by to možno nazvali kopance od života, ibaže sa nás cez ne snaží posunúť ďalej. A hej, rôzni ľudia, ktorí vstupujú do nášho života nás posúvajú ďalej, pravdaže rôznym spôsobom. Od každého a v každej životnej situácii sa síce učíme, no často bolestne, tvrdo. Cez sklamania, zažité násilie a strach, vzťahy nivočiace ilúzie i nádej.

Ibaže na to, aby sme sa učili podporujúco, sú pravé lásky. Pretože to je jediný človek, ktorý nás dokáže posúvať v raste naozaj s láskou a inšpiratívne – a my jeho, rastieme totiž spolu. Teda, pravdaže, ak sa nám toho pravého partnera podarí v živote nájsť

Záverom…

Malinova, myslím si, že Tvoj blog Náš sociálny štát (úžasný a pravdivý!) Málokto pochopil. Kým nezažijú na vlastnej koži, podaktorí zrejme chápu málo.

Veď preto to všetko môže tak dlho fungovať tak mizerne…

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 10.4.2017