Pri hľadaní toho pravého paradoxne musíme začať hľadaním seba. Až keď vieme, kto sme naozaj my, potom pochopíme aj to, koho naozaj chceme nájsť.
Pokračujeme v téme z minulého blogu – a Plotkin v ďalšej časti svojej knihy Soulcraft, síla duše popisuje práve cestu k sebe. Takže o tom dáme dnes reč.
Byť stratený…
Na to, aby sme sa našli, musíme sa najskôr stratiť. Najhlbšia forma putovania si vyžaduje, aby sme sa úplne stratili. Stratiť sa môžeme kdekoľvek, nejde o miesto, ale o pocit – vieme, že určite už nechceme to, čo bolo v našom živote doteraz, ale nevieme, čo iné má prísť, čo naozaj chceme robiť a kam chceme ísť.
Stratene som ja osobne fungovala niekoľko rokov. Snahu odrezať sa od vecí v živote, ktoré som si dokázala pomenovať už dlhší čas – napríklad od pôvodnej pracovnej kariéry – brzdili iní ľudia ako „nerozumné“, pretože som mala zotrvať v bezpečnom a z ich pohľadu „úspešnom“ realizovaní sa. Vo mne sa ozývalo niečo, čo má pre mňa hlboký zmysel. Opakovane som to volanie potlačila. Dnes viem, že môj veľký projekt Územie anjelov skúsim zrealizovať. Veci sa pohli správnym smerom, prvým krokom je výcvik, čo vyzeral nedostupný. Všetky odklady ale boli dôležité, aby som si ujasnila svoju potrebu.
Nájsť seba…
Dôležitou vecou na svojej ceste je nájsť samého seba. Ono sa to tak postupne skladá. Je veľa vecí, ktoré nás od seba odvedú, stratíme pri nich časť svojej duše. A potrebujeme ju znovu nájsť. Vyzerá to zvláštne? Je to zvláštne. Ja som veľký intuitívec, a u seba som o tej stratenej časti duše vedela. Hodne dlho, podarilo sa mi kedysi v živote zachytiť flash. To je traumatická spomienka – vynorila sa mi v silne traumatickej situácii. A keďže mi potlačilo vedomie okamžite i istotu spomienky toho obrazu, chápala som, že to je dôležité. Pokúšala som sa to opakovane zachytiť po celé roky márne. Dobre, poviem to celé – minulý mesiac som s tým mojim flashom pracovala na konštelačke. Moje podvedomie vie viac ako ja, takú hrôzu, ako v úvode konštelácie, som nikdy nezažila. Celé to bolo neskutočne silné a desivé, našťastie multidimenzionálne, ale rozumové pochopenie nie je v takých situáciách dôležité. A hej, to je vec, na ktorej práve ďalej pracujem.
Práca na sebe…
Plotkin hovorí, že pri práci sa sebe v procese iniciácie stretávame s projekciami. Tie sa nám obvykle prehrávajú prostredníctvom iných ľudí, často cez partnerov. Potrebujeme ich pochopiť a prijať, ak sa chceme posunúť ďalej.
Ja som dlho bojovala s projekciou zodpovednosti voči iným. Verila som, že ak sa ja správam zodpovedne a čestne, tak sa bude správať i ten druhý voči mne. S takým scenárom preberáme povinnosti i za druhých, a tak oni môžu pokračovať v nezodpovednosti. Nie, nestala som sa nezodpovednou, len zodpovednou voči sebe – a uvedomila som si, čo naozaj chcem.
Záverom…
Hej, je to paradox, že len keď naozaj nájdeme seba, tak pochopíme, kto je pre nás „ten pravý“. Ale o tom viac nabudúce.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 15.4.2017
Celá debata | RSS tejto debaty