otvorene

Po slovensky sviatok strašenia, vážení.

Pre mňa teda sviatok nijaký, lebo kopy kostlivcov a svietiace tekvice k šťastiu nepotrebujem. Strašidiel a v strašidelných úboroch ponavliekaných ľudí vidím kopy aj mimo tohto sviatku.

Ale ak sa niekto chce zabávať strašením, budiž.

No myslela som si, že sviatok strašenia znamená, že ľudia strašia, a nie že predvádzajú, ako im straší v hlave.

Lebo presne to podľa mňa predviedli podaktorí bratislavskí gymnazisti. Však ak sa nehanbia za svoje výčiny, prečo sa hanbiť za meno a fotku?

Takže Gymnázium na Bilíkovej v Bratislave. Naša budúcnosť. A možno nie naša – hovorí sa, že údajne kopa mladých ľudí chce odísť, aby v živote na západe zažiarili. No tak ak majú takto vystupovať, potom bude lepšie, ak táto partia odíde do nohy – a nech žiari kdekoľvek inde.

Zdroj: https://www.ta3.com/clanok/965313/ziaci-sa-na-halloween-prezliekli-za-penzistov-s-napisom-ja-milujem-fica-riaditel-ich-brani-jednota-dochodcov-zosmiesnili-nas

Je mi ľúto ich starých rodičov – ako sa asi cítia s takouto úctou ich vnúčat – a vlastne aj ich samých. Lebo ak im niekto povyplachoval z hlavy akékoľvek kúsky súdnosti a zdravého rozumu, ťažko od nich očakávať zmysluplný život v medzigeneračne solidárnej spoločnosti. Na tomto princípe je totiž táto spoločnosť postavená.

Ale rozumiem tomu, že tie deti nezažili život vo viacgeneračnej rodine, aby vedeli pochopiť, akým bohatstvom je môcť žiť aj so starými rodičmi. Aké dôležité je generačné posolstvo. Ja som ako dieťa zažila aj prababky. Včera na deň pamiatky zosnulým som sa prehŕňala krehkými spomienkami aj na ne. Muterka, mama mojej starej mamy, dožívala v rodinnom dome s nami, nakoniec slepá a ležiaca, no s láskavou starostlivosťou. A stretnutia s prababkou zo strany starého ocka neboli síce časté, cestovali sme za ňou do Spišskej Novej Vsi, ale ten pocit hlbokej úcty si viem vybaviť aj dnes. A odkaz jej činov aj v mestskom múzeu je zdrojom hrdosti na predkov.

Je mi ľúto, že ktosi tieto deti tak okradol, že im vyrobil v hlavách taký obraz dôchodcov, ako ho sami prezentujú.

Ľudia sme rôzni. Na rozdiel od riaditeľa gymnázia, ktorý tvrdí, že v tomto nevidí nijakú neúctu a ani politiku, ja tam vidím oboje. A ani jedno podľa mňa na nijakej škole nemá čo robiť. Možno to je problém, že naša spoločnosť upadá morálne – tento fenomén „kedy vieme, že niekto robí pizzu“. Niekto to pochopí, už ked vidí niekoho nakupovať korenie na pizzu a cesto v prášku na pizzu, inému to dôjde, až keď je pizza upečená a ktosi si z nej uhrýza.

Schopnosť anticipovať je podľa mňa cenná, no niektorým skrátka nie je daná…

Tento fenomén sa premieta do života u nás v toľkých oblastiach, že mi je z toho smutno. Ako keď sa tvoria praskliny na keramike – vidíme ako sa postupne šíria, pribúda ich a zväčšujú sa, až raz sa z vázy odlúpne črepina, alebo sa rovno rozpadne naraz na kúsky. Žiť bez morálky, povrchne a bezzábranovo, s čoraz tichším hláskom svedomia – opakovane si kladiem otázku ohľadne zámernosti takej cesty a toho, kto takto zničujúco spoločnosť v dlhodobom horizonte smeruje. Od sily k slabosti spoločenstva, od zdravosti ku patológii, od zmysluplnosti ku bezcieľnemu fungovaniu, od nadhľadu k zaslepenosti.

Elena