otvorene

Sychravý podvečer, no keď vyzriem z okna hotela za mrakmi vidím slnko… Obloha je šedošedomodrá, pomaly sa stmieva, popŕcha. Ale ja teraz, keď sa dívam z okna, za mrakmi vidím slnko.

No, sú také dni, keď za mrakmi vidíme slnko, a cítime láskavý dotyk jeho teplých lúčov. A ja o nich teraz niečo napíšem. Krátko, zaspávam od únavy, takže sprcha – dve hodiny pospať a potom písať moju nočnú prácu. Zajtra opúšťam Bratislavu, predo mnou nočná cesta domov. Ach, keď mám písať o niečom peknom a milom, nemôžem písať o mojom nočnom cestovaní, je pre mňa hodne vyčerpávajúce.

Takže dnes v blogu niečo milé a radostné. Hej, a ešte aj o jednom úžasnom objatí…

Niečo milé a radostné…

Milé a radostné veci mám rada, ale kto by ich rád nemal, však? Samozrejme, každý za nimi vidíme niečo iné. Vynechajme teraz letiace oblaky a hviezdy a tak podobne, poďme v rámci radostnenia k takým bežným každodenným veciam.

Prezradím vám niečo pekné a milé – moja najstaršia dcéra Kika má verejnú facebookovú stránku Strážca kníh, sú tam prekrásne myšlienky zo zaujímavých knižiek. Som moc rada, že moje deti dokážu robiť nezištne dobro.

A dám tu niečo pre radosť…

Že prečo? No lebo sú také dni, keď za mrakmi vidíme slnko, a cítime láskavý dotyk jeho teplých lúčov.

Dám vám tu pre radosť jednu z mojich starých prác (2010, 2011?)

Dvierka do srdca

Láska sú dvierka do srdca….

Áno, ak uvažujem o tom, čo je to láska, vynárajú sa mi pred očami dvierka. Také ako z rozprávky – v pevnom ráme, s dubovými krídlami, s klopkadlom na pravej strane. Klop, klop – môžem vstúpiť? Otváram ich, rozhliadam sa a vidím – ďalšie dvierka, a ďalšie…  Množstvo dvierok v srdci, niektoré väčšie, pevne usadené v masívnych rámoch, iné malé, ich rámy sú jemné až nebadateľné. Čo všetko sa za nimi skrýva?

Za jednými z nich sa skrýva môj starý otec, stavia v obývačke živý vianočný stromček, siahajúci až po strop a rozkuruje v peci. Ticho pukotajúci ohník obývačku oživuje a pripravuje na vianočný večer, kedy všetci sedíme  pri stromčeku, počúvame koledy a dlho-dlho sa rozprávame.

Ďalšie dvierka ukrývajú starú mamu, vychádza na dvor a podáva mi chleba so smotanou. S hustou smotanou, zbieranou z kravského mlieka, ktoré sme kupovali od susedov, chutí úžasne posypaná kryštálovým cukrom, ktorý po zahryznutí do chleba krásne škrípe pod zubami. Utieram si ruky od piesku, a kým zahryznem do chleba, hrdo vravím: „Stará mama, pozrite, aký hrad som postavila.“ Obzerá ho a prikyvuje s jej láskavým trpezlivým úsmevom. 

A tu sa otvárajú náhle aj ďalšie dvierka. Naše orgovány, siahajúce až po balkón, biely, svetlofialový aj tmavofialový. Starčekovia, posadili ich kedysi dávno, hneď po postavení domu. Tešíme sa z nich so starou mamou opäť  a opäť, vdychujeme vôňu, zbierame kyticu do obývačky kým dojedám chlieb.  Už ich niet, rovnako ako starej mamy, no pri spomienke na rodný dom vynoria sa mi práve ony, naše orgovány v teplý letný podvečer.  

A ulicou sa nesie cengot zvoncov, klopkanie kopýt o asfalt, to kravky sa vracajú z paše. Občas niektorá z nich zamúka a zamieri do dvora, domov,  s nadšením som sledovala ich ranné aj večerné cesty. Dedina môjho detstva, vykúkajúca z týchto dvierok, to sú tetky v tmavých krojoch, sediace na lavičkách pred domami a zavracajúce kravy z paše.

V dvierkach s hrubým dreveným rámom je mama. Mama vracajúca sa z práce večerným autobusom a v noci štrikujúca či háčkujúca mi čiapku, s radosťou v unavených očiach mi ju ráno podáva hotovú.  Ach, koľko bolo takých čiapok…

Uvedomujem si teraz, koľko veľa je tých mojich dvierok – ľudia, školy, životné stretnutia. Moja rodina, deti, práca, moje plány, sny… Bolo by to na román  – všetky ich pootvárať.  Moja minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, aj spomienky aj to, čím žijem dnes, aj moje očakávania ukrývajú sa za dvierkami. No sú tam, v mojom srdci.

A tie prvé, vstupné dvere, to je môj život. Mám rada môj život. A čo vy? Máte svoj život radi? Pristúpte k tým svojim dvierkam a zaklopkajte klopkadlom. Alebo ich len tak otvorte a vstúpte…

Záverom…

No, a to je všetko.

Elena K. Ištvánová   Bratislava, 22.4.2017

P.S.: Vlastne nie všetko. Sľúbila som napísať o jednom úžasnom objatí (jasné, za najúžasnejšie pokladáme objatie našich detí – to ale teraz nemám na mysli). Hm, hm, sľuby treba plniť – nevymažem to z toho úvodu radšej? No tak dobre, niečo teraz prezradím .

Takže – viete aké objatie je najúžasnejšie na svete?  

Keď vás konštelačne s láskou a radostne objíma budúcnosť…

Nerozumiete, viem, ale nemôžem to vysvetľovať. Len toľko, že to objatie budúcnosti od včera veľmi intenzívne cítim…