More ticho šumelo. Noc postupne ustupovala svitaniu. Na brehu ostrova v bielom piesku stále nehybne ležal belasý vták v prvých lúčoch vychádzajúceho slnka.
Vietor nervózne preháňal oblaky oblohou, cválali ako splašené kone. Zakryli slnko. V diaľke sa zablyslo. Belasý vták sa náhle pohol, slabučko, takmer nebadane. Po chvíli zdvihol hlavu. Posadil sa namáhavo.
Vietor okamžite ustal, zavládla tíš. Oblaky ešte chvíľu náhlivo leteli oblohou, no pozvoľna zmierňovali tempo, až plávali nebom pokojne a úplne pomaly. Už-už hroziaca búrka sa zrazu rozplynula, opäť zažiarili slnečné lúče. Krajina sa nimi rozžiarila a znežnela.
Belasý vták sedel schúlený na brehu mora, tichý a nehybný. Díval sa na vlny mora, alebo za horizont? Nevedel to uhádnuť vietor, oblaky, slnko, ani omamne voňajúce kvety.
„Belasý vták, belasý vták, pohni sa z brehu mora. Voda ti zmáča perie“ zašepkal nesmelo vietor.
Belasý vták ticho odkráčal ďalej od brehu, tak ako mu to navrhol vietor. Chvíľu sa hrial v lúčoch slnka, potom sa usadil v tieni vrhanom korunami stromov, vietor ševelil ich lístím. Prišiel ďalší večer a ráno, ďalšie večery a rána, čas plynul. V jeden deň vietor zavial nad morom a prebehol krajom ostrova, na kraji mora ho našiel schúleného, belasé perie krvavé.
„Belasý vták, belasý vták, čo sa stalo?“
Belasý vták mu neodpovedal.
Vietor šumel v lístí, mlčky preberal lístok za lístkom.
Napokon belasý vták povedal smutne: „Vietor, povedz mi, prosím, kde je bielobiely kameň. Povedz mi, prosím, kde je. Som bez neho zúfalo sám.“
Sedel v lúčoch zapadajúceho slnka na brehu mora a čakal na odpoveď vetra…
Vietor krúžil bezradne okolo a krajina sa zahalila do tmy.
Svitlo ráno, vietor v prvých slnečných lúčoch pribiehal nedočkavo k brehu ostrova s morskými vlnami. Všetko bolo po starom.
Belasý vták schúlený spal na brehu mora.
Náhle vietor prekvapene zmeravel, zatíchol.
Z oblohy sa zniesol belasý vták. Zosadol do bieleho piesku, ticho sedel a trpezlivo sledoval spiaceho belasého vtáka.
Elena Predná Hora, 23.5.2017
Celá debata | RSS tejto debaty