otvorene

Dni si skladáme z okamihov, ktoré ukladáme do pamäte. Skladáme ich ako do skrine do nášho vedomia, podvedomia, alebo aj nevedomia. Vieme sa k nim vrátiť, niekedy vedomo, inokedy ich možno z pamäte i po veľmi dlhej dobe vyvolať inak (odborne, hypnózou).

Ja sa snažím tie pozitívne čriepky končiaceho dňa vždy večer vytiahnuť na chvíľu. Mám zrakovú pamäť, takže si viem vybaviť vizuálne podnety i po dlhej dobe (čo niekedy je a niekedy nie je dobré, lebo to platí aj o tých nepríjemných, zraňujúcich).

Takže dnes o tých chvíľach života, ktoré zachytávame v priebehu dňa. A o mojich terajších bratislavských okamihoch.

Synchronicita…

Ak som minulý mesiac napísala o stretnutí s autistom a jeho mamou v mestskej doprave, predstavte si – moja bláznivá synchronicita ma s nimi spojila včera zasa. Nastúpili do toho istého autobusu a sadli si ku mne. Tak sme cestu strávili rozhovorom.

Uvažovala som na hoteli po tom stretnutí, čo mi tým osud chcel povedať, Dobre, budem úprimná – aj som plakala, pretože Maroško by mal teraz v júli 18 rokov. A v pondelok máme súd s nemocnicou – v noci pocestujem z Bratislavy a vyčerpaná budem na súde, ale s tým neviem nič spraviť. Ani potom si nemôžem vziať deň voľna, v utorok mám poradu v BB. Nechcem ísť donekonečna v takomto kolotoči, chcem spomaliť, plynúť s oblakmi.

Potom som si povedala, že ma tým Zámer sveta chcel len potešiť – naozaj som sa potešila, keď som ich videla.

Nenáhodné náhody…

Život je rad náhod, neuveriteľných náhod. Niekedy uvažujem nad tým, aké zvláštne veci sa mi za tie posledné tri roky od smrti syna prihodili, bolo ich naozaj veľa. Hm, Zámer sveta má riadny zmysel pre humor.

Niekedy si hovorím, že nerozumiem prečo ma k niektorým veciam osud smeruje. Na druhej strane však mi osud vysvetľovať nič nemusí – to chápem, čo už, zjavne je to o pokore voči veciam väčším ako my – mne tá pokora predtým riadne chýbala. Teraz sa ju snažím naozaj rozvíjať. Predtým by som nebola povedala, že práve pokoru by som rozvíjať potrebovala a chcela, no v živote postupne dochádzame k zmúdreniu. Je to zvláštne…

Viem, mala by som prichádzajúce prijímať bezvýhradne a s dôverou k Zámeru sveta, bez strachu nechať veci plynúť. Pretože posúva nás dopredu iba láska a strach bráni láske, aby nás viedla. Ale moje srdce je plné obáv z budúcnosti.

Bratislavské dni pomaly odsýpajú

V ten dnešný končil výcvik už o piatej. Spoznala som v rámci neho Nanu Kruger, moc šikovná a charizmatická pani.

Dorazili sme z nášho výcvikového hotela na náš ubytovací hotel spolu s kolegyňou Milkou – a potom sme vyrazili kúpiť si nejaké jedlo do Lídlu. Ja teda jablkovú šťavu, lebo do hôr putovať pôjdem bez potravín – tak som teraz tréningovo dva dni nič nejedla, len som pila jablkovú šťavu. Dnes som niečo zjedla, aby som zvládala výcvik a od zajtra pokračujem ďalej jablkovou šťavou. Doma potom prejdem na čistú vodu, do lesov nevyrazím s batériou fliaš (myslím tým fliaš jablkovej šťavy). Beztak budem môcť vyraziť najskôr po 20. júni. Nechcem to presúvať na júl, pretože nebude dobrý nápad tráviť synove narodeniny v lese.

A kedže v Lidli nemali malé balenia džemu, po ktorom Milka tvrdohlavo túžila, šli sme ešte do malého obchodíku. Potom sme sa motali uličkami, obzerali sme si domčeky a rozkvitnuté ruže (sú naozaj prekrásne) a rozprávali sme sa o živote, o svojich predstavách šťastia a tak podobne. Až sme sa prednedávnom doprechádzali k hotelu…

Nuž, áno, napísala by som vám niečo o nejakej peknej knihe – mám  so sebou jednu, ale z nej nemám prečítanú ani stranu. Skúsim teraz dohnať čas a niečo z nej prečítam.

Záverom…

Dáme rýchly koniec – hru na jednu otázku? Nie, nie, kdeže.

Radšej jedno krásne  a úprimné prianie:

Pokojné zavŕšenie dnešného dňa vám všetkým želám…

Elena     Bratislava, 26.5.2017