Začiatok horúceho dňa sa ohlasuje dnes už skoro ráno aj u nás v horách. A ja v mojom blogu uvažujem o tom, aký ten dnešný deň bude pre mňa…
Ešte včera…
Stáva sa pomaly tradíciou, že cestou z Blavy v autobuse plačem. Premietala som si kadečo tou cestou – necestou, skutočne nič v živote nie je náhodné – a zjavne ani to, že cestujem domov tou dlhou dolnou trasou, celým juhom Slovenska. Prezradím vám niečo – dostala som krásne posolstvo od VD, ďakujem zaň z celého srdca – odpoveď na moju najhlbšiu otázku. S nikým som o tom nehovorila a zrejme ani nikto z vás nechápe o čom teraz hovorím, ale lámal ma strach, čo je s mojim dieťaťom. Ako ho mám nechať ísť samého a kam sa dostane – trápilo ma to až natoľko silne, že som bola pripravená zomrieť – aby som ho mohla sprevádzať, aby tam nešiel sám. Áno, to je môj najväčší strach – čo je s mojim synom. A prišla odpoveď – nečakane, náhle, uprostred niečoho iného – a preto presvedčivo.
Včera som sa nedokázala zmôcť ani na slovo – som rada, že som to dnes dokázala pomenovať.
Dnes…
Od svitania štebotajú vtáci, bzučia včely, všetko to intenzívne šumí a žije, kým nenastane uspávajúca denná páľava.Vzduch rána je ešte ľadovo chladný, neprehriaty, vyrazila som doň len v čiernych minišatách bez rukávov a legínach – takže pri kráčaní sa to dá zniesť, ale pri ležaní na lavičke v parku ma uchopil chlad do svojej ľadovej náruče. Čas plynul neskutočne pomaly. Potom priletela vrana, krúžila nado mnou a krákala (zvláštna koincidencia, vrany tu bežne nie sú, a táto krúžila a krúžila presne nado mnou, krákala, bol to silný okamih). Práve to mi pomohlo naozaj zmobilizovať sily, aby som vstala a vyrazila pod kopec k autobusu.
No hej, dnes máme súdne pojednávanie s nemocnicou za odškodnenie, zrejme sa povlečie celý deň.
Neznášam nečestnosť… Niekto vám zabije dieťa a potom odmieta nielenže niesť následky, ale chýba mu i základná ľudská slušnosť. Lekárka, ktorá smrť nášho syna zavinila (a je to už definitívne právoplatné rozhodnutie), sa doteraz ani len osobne neospravedlnila – trápi ju jediné, aby nemusela platiť v prípade odškodnenia nemocnici sumu do výšky jej dvoch platov, za škodu, ktorú jej spôsobila ako zamestnankyňa. Áno, to je o tej vysokej etike v medicíne…
A nemocnica nie odchodnejšie – napriek preukázanému pochybeniu sa vykrúcajú táraním o svojej nevine – mali by im pozastaviť činnosť do doby, kým nepochopia, akú chybu spravili – inak hrozí riziko, že môžu zabiť ďalšie dieťa. Skutočne nám chýba aj základná ľudská morálka, že sa dokážeme priznať ku chybe, ktorú sme spôsobili a neberieme žiadny ohľad na tých, ktorým naše konanie ublížilo?
Dnes budú na súde vypočúvať nás, ale aj Maroškovu pani učiteľku, nášho suseda. Som nahnevaná na tento postup – veď sa nejedná o prípad zanedbania rodičovskej výchovy, ale o zanedbanie zdravotnej starostlivosti. Mala by vypovedať páchateľa – ako si robila prvú a ako druhú atestáciu, ako sa školila v oblasti práce s deťmi so shuntom a ako sa školila v oblasti etiky prístupu ku pacientom.
Je mi zle už z tej predstavy, že to všetko budeme musieť dnes počúvať – viete si predstaviť, aké je bolestné počúvať hovoriť o tých chvíľach, ktoré sa vám už nikdy nevrátia a nie vašou vinou?
Záverom…
Svet je miesto, kde sa dejú naozaj zvláštne veci.
Dorazila som ráno pod kopec – a tam som zažila ďalšiu, pre mňa veľmi silnú koincidenciu. V slnkom prežiarenej krajine náhle prilietali dve vrany, krúžili nad mojou hlavou, krákali a krúžili, krúžili a krákali. Nemohla som od nich odtrhnúť oči.
Mala som v tej chvíli intenzívny pocit – že som sa ocitla v mojom vlastnom rozprávkovom príbehu Rozprávať príbehov – a že som jeho súčasťou od dávnych čias a navždy. A že raz sama pochopím celý ten príbeh.
Trvalo to neskutočne dlho, spamätala som sa až keď prichádzal autobus, že si ich odfotím. V tej chvíli to celé skončilo a odleteli…
Teraz odpovedám na včerajšiu otázku ja – a znamená to naozaj veľa – v tejto chvíli úprimne verím, že svet je taký, aký má byť… (
Elena Predná Hora, 28.5.2017
Celá debata | RSS tejto debaty