Život nás naučí mnohému. Čo všetko v ňom pochopíme? Učíme sa rozumieť tomu, čo je v ňom naozaj dôležité.
O tom môj dnešný blog.
O veciach života…
Ach, áno, postupne ich poznávame. Všetky tie veci, ktoré majú význam. Niekedy nám môže pripadať, že ich je len niekoľko – a inokedy, že ich je nekonečno.
Možno to, čo je naozaj pre náš život podstatné, môžeme zrátať na prstoch jednej ruky – nehovorme teraz o tých vonkajších veciach pre život dôležitých – ako majetok vzťahy, prácu, postavenie,… – pretože je jednoduchšie ich vymenovať. Pozrime na tie, ktoré sa týkajú nášho vnútra – pretože práve ich nakoniec tie vonkajšie pre nás odrážajú.
Takže z tých podstatných vecí je to naša životná múdrosť a jedinečnosť. Zdá sa vám ten počet málo? Netúžim vymyslieť viac – žeby to bolo mojou únavou, po dvoch prebdených nociach? (ráno pred deviatou som po dvojdňovom cestovaní a po pre mňa zásadnej konštelačke prišla domov z Trenčína – poviem vám, sú tam desné spoje, nočný návrat bol nočnou morou, zaspala som doma z vyčerpania skoro na dve hodiny v kresle).
Popravde povedané, podľa mňa stačia tieto dve veci – životná múdrosť a jedinečnosť –pretože v nich je obsiahnuté mnoho ďalších podstatných vecí.
Ak sme životne múdri…
Ak sme životne múdri, máme hlbokú pokoru a úctu ku veciam väčším ako sme my sami. Preto dokážeme s dôverou prijímať veci prichádzajúce do nášho života – nebránime sa zubami-nechtami zmenám, pretože rozumieme, že posúvajú náš život dopredu. Niekedy idú riadne pod kožu – ale účinná zmena musí byť viditeľná, aby menila – proces učenia je bolestivý, nie je to pre nás jednoduché.
Ak sme životne múdri, sme plní vďačnosti za všetko, čo máme – pretože mnohí by pokladali za šťastie mať práve toto. Je toho vždy dosť, stačí sa rozhliadnuť okolo seba a sprítomňovať si zázračné okamihy. Je pre nás samozrejmosťou východ slnka, či pohľad na letiaci oblak? Je pre nás obťažujúci dážď, takže sa pred ním musíme skrývať pod dáždnik?
Ak sme životne múdri, sme plní súcitu a lásky k iným. Viete, niekedy stačí jedna veta či krok, aby tí druhí pochopili, že úcta k nim a ohľaduplnosť je nám na míle vzdialená. Ak sa raz s niekým začneme vzájomne zraňovať, taký vzťah má ďaleko od úcty aj lásky, aj dôvery, nie je to vzťah, navyše je to proces nevratný – ak sa úcta a dôvera raz stratila, nevráti sa späť. Jedno indické náboženstvo má takú úctu k všetkému živému, že mnísi, ktorí ho prijímajú, kráčajú pomaly a s rozvahou, a pritom na každom svojom kroku sa nielen pozorne rozhliadajú, ale dokonca aj zametajú cestu pred sebou, aby ničomu živému neublížili.
Ak sme životne múdri, sme skromní. Máme sa radi, ale nevyvyšujeme sa. Nejde o veľkosť našich životných plánov a očakávaní, ale o veľkosť nášho Ega, naše sebectvo, egoizmus, sebaobdiv. S humorom povedané – môžeme byť pre iných darom Života, alebo „peknou nádielkou“.
Jedinečnosť…
Je to druhá z vecí, ktoré sú podľa mňa pre náš život podstatné. Jedinečnosť nie je originalita za každú cenu, hra na niečo viac ako sú ostatní. Je to prijatie seba, láska k sebe a pochopenie, že som, existujem. Som znamená, že nepotrebujem vynikať, nepotrebujem devalvovať iných pre posilnenie vlastnej sebaúcty, a že dokážem ceniť si obyčajný každodenný život. Že odlišujem falošných hrdinov a pravých hrdinov – lebo žiť zodpovedne každodenný život je oveľa väčšie hrdinstvo.
Prijať svoju jedinečnosť znamená rozumieť, že to neznamená správať sa inak ako ostatní, ale žiť svoj život pravdivo. Ak sme jedineční, sme vždy istým spôsobom rebelmi, pretože sme pravdiví – nesieme pochodeň svojho života, posúvame sa stále dopredu. Byť rebelom neznamená mať tetovanie, nápadný výzor, či bezuzdne si užívať – znamená to byť silný a zodpovedný, inak nejde o rebelstvo, ale o nezrelosť, detský vzdor. Byť rebelom znamená mať odvahu načúvať tomu, čo nás život učí, ísť na vlne zmeny.
Je to ťažké. Je pre nás naozaj ťažké prijať naplno neistotu, ktorú prináša životná zmena, ak máme dostatok odvahy priznať si pravdu – že to, čo sa má meniť, nie sú len tie vonkajšie okolnosti nášho života, ale my sami. Ak sa zmenu prijať bránime, konáme hodne nerozumne voči sebe. A je to prejav neúcty a nedôvery voči veciam väčším ako my.
Záverom…
Nie je to jednoduché – úprimne prijať životnú zmenu. No kto už by to vedel lepšie ako ja? Spravila by som čokoľvek, keby som vedela, že mi to vráti syna.
Jediné, čo nám pomáha také situácie zvládať, je poznanie, že v jeden deň túto zmenu pochopíme a pre seba doceníme…
Elena Predná Hora, 23.7.2017
Celá debata | RSS tejto debaty