otvorene

Dnes začínam ešte jednu jedenástku, ktorou chcem hovoriť o tom, čo všetko by bolo, keby…

Hm, prečo jedenástka Krídla?

Psssssst, prezradím vám to – lebo krídla sú tá najúžasnejšia tajná časť tela každého z nás.

Prečo Krídla?

Možno by ste mi teraz chceli oponovať, že najdôležitejšou časťou nášho tela je predsa srdce. Iste – srdce je tou viditeľnou najúžasnejšou časťou nás samých. Je naozaj dôležité, že ho máme a cítime ho, aj keď je v niektorých chvíľach smutné, v procese hojenia – pretože bolo nalomené bolesťou či sklamaniami. Ibaže tou najúžasnejšou tajnou časťou nášho tela sú práve krídla.

Cesta so srdcom na dlani sa stáva tou našou pravou cestou len vtedy, keď vystrieme aj svoje krídla. Keď je to cesta nášho srdca, prejavovaná láskou, ale aj cesta zmysluplnosti nášho života, pomocou našich krídel. So srdcom milujeme, s krídlami vzlietame, rozvíjame sa. Pretože vtedy sme naozaj sami sebou a dokážeme svoje srdce vyložiť na dlaň, opätovne, aj napriek bolesti či strachu z ublíženia. Dokážeme  ním svietiť na cestu sebe – a niekedy aj tým, ktorí majú odvahu nás na tej ceste sprevádzať.

Krídla pokladám pre každého z nás za moc a moc dôležité…

Ako môžeme vzlietnuť…

Myslím, že úplne kdesi na začiatku. Rodičia by mali byť tými, ktorí deti učia vidieť svoje krídla. Mali by vidieť svoje deti srdcom, stále. Aj keď im niečo nevyjde podľa ich očakávania, teda hlavne vtedy.

Vkladajú do detí takú tú hlbokú základnú dôveru k svetu, lásku k sebe, úctu k ľuďom, nádej do budúcnosti. Pomáhajú našim krídlam rásť.

Krídla v nás…

Ach, hej, uvedomujete si svoje krídla? Nože, aké sú – veľké a temne čierne, nežne modré, žiarovo biele s hodvábne jemnými pierkami, alebo nejaké úplne iné? No tak aké?

Spomínate si na chvíľu, kedy v živote ste tie svoje krídla naplno roztiahli? Kam vás niesli? Lietate nimi životom v pohode? Doniesli vás práve tam, kam ste chceli? Alebo sa vzlietnuť chystáte práve teraz?

Šťastný let…

Sklopené krídla…

Prezradím vám, že dnes nemám rozprestreté krídla. Od včerajšieho rána sa chúlim v sebe – v pondelok bude súdne pojednávanie s nemocnicou. V ten deň už nebudú iné pojednávania – čakajú ma hodiny utrpenia. Zakaždým, akoby vám niekto jatril ranu, príšerne to bolí, tie spomienky sa pritom vracajú – opäť cítim hnev na tú lekárku, ktorá zavinila smrť môjho syna a všetko to zlo s tým spojené, napľula by som jej do tváre. Vo vnútri znovu ustavične ticho nariekam. Deti tam isť nemusia, už boli vypočuté, ani nechcem, aby šli – a, no, pôjdem tam sama. Je fakt ťažké zostať tam v takej chvíli úplne sám, ja to však spravím pre svojho syna. Môj synček, moja láska, moc mi chýbaš.

Dnes som na fb čítala jednu zaujímavú myšlienku, že pre úplné pochopenie musíme občas zostať úplne sami – a paradoxne mi to pomáha, že to teraz nesiem sama, lebo chápem cennosť opory. Snažím sa o navonok o pokoj, ako výkonný stroj – s vypätím síl dopisujem práce na dve medzinárodné konferencie. Kúpila som knihu Osha Liečenie duše „s oslobodzujúcimi cvičeniami a meditáciami“ – no poviem vám pravdu, neviem sa donútiť ju teraz čítať, a mám pocit, že by mi najviac pomohlo, keby som sa prešla lesom. Lenže intenzívne pršalo, takže to popoludní nešlo. A teraz síce pršať prestalo, obloha zbelasela, kde – tu zbarančekovala, no už do lesa vyraziť nemôžem. Na moju vyhliadku a späť je to takmer štyri hodiny, k partizánom síce bližšie, ale ani tam už nemôžem teraz večer ísť.  Hm, ani zajtra, ťahám v práci do večera.

Záverom…

Aby nás krídla niesli životom, čo k tomu potrebujeme? Kam nás môžu niesť, a kam chceme aby nás niesli? A…… …

Hm, o tom napíšem viac nabudúce.

Dáme hru na jednu otázku na rýchly záver? Takže  – čo by som teraz chcela?

Chcela by som, aby ste sa práve v tejto chvíli usmiali. Tak, zalovte v pamäti – bol to Renčín alebo Jiránek v tom kreslenom vtipe, ako chlap máva vtákom letiacim oblohou a volá za nimi „jen leťte, ptáci, leťte, pánbůh vám dal křídla – a mně vrazil do ruky půllitr…“

Elena  Predná Hora, 5.9.2017