otvorene

Ak v niečo veríme, posýpa nám táto viera život ako práškový cukor čerstvo upečený voňavý koláč.

Ľudia prestali veriť, napísal na základe svojho výskumu kouč Vladimír Synek. O tom som už párkrát písala, pretože v živote potrebujeme veriť v niečo, alebo v niekoho. A tak dnes o viere v niečo, niekoho a seba, o jej prepojení s dôverou, aj práškovom cukre na dni…

Dôvera a viera v niekoho…

Najskôr vzniká dôvera, prehlbuje sa na základe dôveryhodného správania – ak nás niekto nesklamáva, opakovane sa správa dôveryhodne, potom sa naša rastúca dôvera mení na vieru, t. j. môžeme mu naozaj veriť.

O dôvere a dôveryhodnosti v spoločnosti toho veľa povedať nemožno. Zväčša sme klamaní, až sa hory zelenajú politikmi či médiami. A tak by sme mali pozorne načúvať a hodnotiť  prichádzajúce informácie – napríklad tak, že si prerátame tie „stovky ľudí na protifašistickom pochode“ – však fotky sú. A tak dnes nie, ale v niektorom z ďalších blogov dám opäť pár slov o „utešiteľnej lži“, ako spoločenskú situáciu v živote plnom klamstiev kouč Synek nazýva.

Veríte – čomu, komu, sebe?

V čo naozaj veríte – túto otázku som už dala v Krídlach 3. a 4., aj som pomenovala, v čo verím ja.

Komu veríte, tak naozaj, nie naivne – ale tak spoľahlivo, pretože viete, že sa veriť dá? Kto je pre vás dôveryhodný človek? Môcť veriť je pre mňa hodne silná vec. Vyrastala som v rodine, kde síce bolo veľa ťažkostí, mama nás vychovávala sama, ale boli a sme dodnes moc súdržní. Bila by som sa ako lev za svojich súrodencov, či mamu. A skutočne nikdy som nepocítila nijakú súrodeneckú závisť. Hm, ja tak verím mojim deťom – spravím pre ne čokoľvek, aj ony sú zdieľajúce.

A v čom veríte sebe? No, to je silná otázka. V čom ste sami pre seba dôveryhodní, môžete sa na seba spoľahnúť? Som zodpovedná, vytrvalá – a v tom sa na seba naozaj môžem spoľahnúť. Dlhodobo som ťahala dve práce, dennú a popri tom som v noci písala, aby som uživila rodinu. Život ma naučil skromnosti, takže netúžim po luxusných veciach – viem sa na seba spoľahnúť v tom, že na mne nikde nevisí cenovka, nemožno si ma kúpiť za žiadne pozlátka. Ľudia často merajú úspech len peniazmi, no ja sa v tom nenachádzam, pre mňa je úspech v čomsi úplne inom. Viem snívať a tešiť sa z maličkostí, čo pokladám pre život za veľmi dôležité. Ešte jedna vec, v ktorej sa na seba viem spoľahnúť – snažím sa vedome neubližovať nikomu, žiadnej živej bytosti. A hej, naozaj každý deň úprimne prajem Zemi uzdravenie, pretože pre mňa je to veľká živá bytosť.

Práškový cukor dňa…

Ak veríme v úžasnosť sveta, „práškový cukor“ obvykle môžeme zachytiť v každom našom dni.Dokážete vnímať jeho sladkosť – zázračné okamihy, ktoré ho prežiaria na chvíľu a zanechajú o svetlo v našej duši – tak naozaj z celého srdca, aj napriek únave, smútku, či kadejakým polenám, čo nám padnú pod nohy?

A čo ten môj dnešný deň? Za mňa trochu smutný z blížiacej sa zimy. Nie, nemám ju rada kvôli všetkým tým zvieratám, ktoré ňou trpia,  i všetkým ľuďom bez domova. Videla som ich hodne, keď som sa prechádzala trenčianskym parkom pri niekoľkohodinovom čakaní na bus. Veru, už dych zimy cítim u nás v horách „na krku“ – susedy si už povykladali na schody kvety spred bytovky, aj z balkónov.  Rýchlo, rýchlo som i ja vynášala všetko na schodisko v stredu po príchode z práce,  všetky tie obrovské kvetináče spred bytovky, aj z balkóna. Do tmy som to zvládla – a tak sa idealisticky radostním, že moje kvietky i stromy sú už v teple, a mráz ich nezdolá. Realisticky – videli by ste teraz tie modriny na mojich rukách.

Som hodne úprimný, a preto aj dobrosrdečne naivný človek, verím naozaj kadečomu – obvykle aj predpovedi počasia, dodávam  ironicky. A tak piatkový veterno-upršaný deň som čakala – a obliekla som sa na mňa neobvykle teplo – tričko, košeľa, sveter, mikina. Moje najstaršie dieťa, ktoré neverí predpovedi počasia, zostalo v úžase (nie nemom, povedala mi ohromene „a to si sa kam vybrala takto naobliekaná?“). Jasne, nevybrala by som sa tak na cestu do práce a späť, ale na konštelačku do Trenčína veru hej. Nakoniec bolo celkom teplo, dokonca cestou v sobotu ráno z Polcesty (kde som musela prespať) som vyrazila v tričku – no návrat v noci z Trenčína bol v dôsledku rastúcej únavy i chladu „a la moslimka“ – poviem vám, tie šatky na hlave majú moc do seba – a to ešte bohvie ako by bolo teplo v takej burke… Túžila som byť doma, a tak som chvíľu váhala, či namiesto pár hodín vyčkávania v Revúcej radšej nevyrazím pešo do kopcov v noci o tretej od autobusu. Ale ísť do kopcov s taškou a veľkým notebookom, potme a v mrazivom chlade nebol zážitok, za ktorým by som neprekonateľne túžila. A tak som sa toho nápadu vzdala a bdiem, aby som o chvíľu putovala autobusom pod kopec.

A môj dnešný „práškocukor“? Hm, prekonávam teraz únavu z nevyspatia spomienkou na prekrásne včerajšie obrazy krajiny. Milujem tie jesenné rozprávkovo zlatočervené lesy, padajúce lístie, ten čas hlbokého pokoja. Moc sa teším domov, jasné. Rada by som napísala, že sa vtiahnem do teplej postele – ale nie, moja stredná dcéra Svetlanka si rezervovala u mňa cestovinový šalát, vezme si ho dieťa do školy. Niečo dobré upečiem, a musím študovať literatúru a dopisovať tie konferenčné práce. A potom sa možno vyberiem do lesa, zahrabem sa do šušťavého lístia a pospím si tam do jari… (hm, môžete mi veriť všetko po ten les, nie, tam dnes určite nedôjdem…).

A nejaký „práškocukor“ posuniem vám? No, podelím sa – včera som sfotila cestou prekrásnu dúhu. Trblietala sa v lúčoch slnka – nedokonalá technika nezachytí nikdy čaro okamihu (a môj mobil zvlášť) – ten obrázok nenahodím, lebo je priveľký, ale veď si ju môžete takú sýto dúhovú, plnú žiarivých farieb, predstaviť. Mne dúha vždy dodá radostnosť, lebo som také veľké dieťa a hlboko sa do nej zakaždým ponorím. A hej, verím, že dúha je takým priaznivým posolstvom od Boha ľuďom a Zemi, takže u mňa s fyzikálnym výkladom vzniku dúhy moc nepochodíte.

Dôverujte mi. Tak si teraz na chvíľu zavrite oči – a predstavte si dúhu. Vo chvíli, keď si ju pred vnútorným zrakom vybavíte, pocítite hlboký pokoj a pohodu, radostnú náladu, ktorá pretrvá po celý dnešný deň.

Krásny deň vám prajem…

Záverom…

Keď som nedávno v Krajine víl 10. uvažovala o tom, čo je šťastie, tak dnes mi v súvislosti s tou dnešnou témou dôvery a viery napadá jedna odpoveď – „šťastie je mať čomu a komu veriť.“

Pretože každý z nás potrebuje v niečo a niekomu veriť.
Elena  Revúca, 8.10.2017